Tento článok alebo odsek sa zaoberá prebiehajúcim vojenským konfliktom. Informácie v článku sa môžu počas vývoja udalosti rýchlo meniť. Niektoré časti článku sa môžu skladať z informácií, z ktorých mnohé nie sú potvrdené nezávislými zdrojmi. Ak sú informácie v článku neaktuálne alebo nesprávne, buďte smelí a článok vhodne upravte.

Ruská invázia na Ukrajinu
Súčasť rusko-ukrajinskej vojny
Aktuálna situácia na Ukrajine      pod kontrolou Ukrajiny      okupované územia
Dátum 24. február 2022 – súčasnosť (833 dní) Miesto Ukrajina Casus belli ruská snaha o zmenu zahraničnopolitickej orientácie Ukrajiny Stav prebieha Výsledok vstup Fínska a Švédska do NATO Zmeny územia Rusko okupuje časti Luhanskej, Doneckej, Záporožskej a Chersonskej oblasti
Protivníci
Rusko Donecká ľudová republika Luhanská ľudová republika Podporovaný: Bielorusko (zázemie, účasť popretá)[1]	Ukrajina Podporovaný: NATO (od 25. februára prísun zbraní) Európska únia (politická a humanitárna pomoc)
Velitelia
V. V. Putin M. V. Mišustin S. K. Šojgu V. V. Gerasimov D. V. Pušilin V. Paškov L. I. Pasečnik S. Kozlov	V. O. Zelenskyj D. A. Šmyhal O. J. Reznikov V. F. Zalužnyj O. S. Syrskyj O. Danilov S. Šaptala R. Chomčak D. Kuleba R. E. Umerov
Sila
Rusko: ~175–190 000 vojakov Donecká ľudová republika: 20 000 vojakov Luhanská ľudová republika: 14 000 vojakov Čečensko: 10 000 vojakov	Ukrajina: 196-209 000 vojakov, 102 000 príslušníkov polovojenských jednotiek, 900 000 v zálohe
Straty
pozri kapitolu straty	pozri kapitolu straty
Historický portál

Ruská invázia na Ukrajinu je prebiehajúci vojenský konflikt, ktorý začal 24. februára 2022 inváziou ozbrojených síl Ruskej federácie na Ukrajinu.^[2] Ozbrojená kampaň je pokračovaním eskalácie napätia trvajúceho od začiatku roku 2022 a rozšírením konfliktu na východnej Ukrajine trvajúceho od roku 2014. Invázia spôsobila desiatky tisíc obetí na oboch stranách a spustila jednu z najväčších utečeneckých kríz v Európe. Viac ako osem miliónov Ukrajincov bolo nútených utiecť z krajiny a ďalších 5 miliónov bolo vysídlených vnútorne. Svojím rozsahom, tempom bojových operácií sa jedná o najväčší medzištátny ozbrojený konflikt v Európe od skončenia druhej svetovej vojny.^[3]

21. februára 2022 uznalo Rusko samozvanú Doneckú ľudovú republiku a Luhanskú ľudovú republiku,^[4] po čom nasledoval vstup ruských ozbrojených síl do oblasti Donbasu a Luhanska na východnej Ukrajine. Tieto oblasti vyhlásili nezávislosť v roku 2014, keď boli obsadené proruskými separatistami, ktorých údajnú genocídu označil Putin ako postačujúci dôvod (casus belli) na faktické vyhlásenie vojny.

V ranných hodinách 24. februára 2022 prezident Vladimir Putin ohlásil „špeciálnu vojenskú operáciu“ s cieľom „demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny“. Nasledovali raketové útoky na letiská a protivzdušnú obranu krajiny. Ruské sily vtrhli na Ukrajinu zo severu (aj z Bieloruska) a na juhu z Ruskom okupovaného Krymu.^[5] V počiatočnej fáze dosiahli najväčšie úspechy v južnej časti frontu, kde obsadili Cherson, Berďansk, Melitopoľ a Mariupoľ. Ukrajinskú obranu však ako celok nezlomili, nezískali vzdušnú nadvládu a nepodarilo sa im ani zajať či zlikvidovať ukrajinskú vládu. Výrazný bol aj politický neúspech, keď inváziu odsúdili prakticky všetky demokratické krajiny a na Rusko boli uvalené bezprecedentné ekonomické a politické sankcie. Na fronte sa Ukrajincom podarilo začiatkom apríla prinútiť severnú skupinu ruských vojsk k ústupu do Bieloruska a späť na ruské územie čím obnovili spojenie s čiastočne obkľúčenými Charkovom, Černihivom a Sumami. V lete pokračovali obranné boje na východe Ukrajiny, v ktorých ruské sily pomaly obsadili celú Luhanskú oblasť a zatláčali Ukrajincov k Sloviansku a Bachmutu. Ruské sily sa však v týchto bojoch výrazne vyčerpali a neboli schopné zastaviť ukrajinskú protiofenzívu, ktorá oslobodila Izjum a Lyman pri ruských hraniciach. Ukrajinci zároveň začali postup s cieľom oslobodiť Cherson, čo sa im podarilo 11. novembra. Obidve bojujúce strany zostávajú naďalej vysoko motivované v pokračovaní vojny.^[3]

V Rusku je z propagandistických dôvodov vojna označovaná ako špeciálna vojenská operácia (rus. специальная военная операция, skr. СВО, slov. SVO).^[6][7] Ruské úrady a štátne médiá sa starostlivo vyhýbajú používaniu slov „vojna“ a „invázia“.^[8]

Predohra

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rusko-ukrajinská vojna

V septembri 2013 poradca Kremľa Sergej Glazyev oznámil, že ak Ukrajina podpíše plánovanú asociačnú dohodu s Európskou úniou (EÚ), Rusko nebude schopné zaručiť nezávislosť Ukrajiny.^[9][10] V novembri ukrajinský prezident Viktor Janukovyč náhle zrušil podpísanie asociačnej dohody s Európskou úniou a namiesto toho pred pokračovaním rokovaní o vstupe do EÚ uprednostnil tesnejšie vzťahy s Eurázijskou ekonomickou úniou pod vedením Ruska. Tieto kroky vyvolali vlnu protestov známych ako Euromajdan. Podstatná časť ukrajinskej spoločnosti sa pri protestoch na prelome rokov 2013 a 2014 postavila proti odklonu krajiny od prozápadnej integrácie, ako aj proti krokom proruského prezidenta Janukovyča, ktorý jednak krízu vyvolal a neskôr sa ju snažil potlačiť silou. 19. až 21. januára 2014 došlo k najväčším ozbrojeným zrážkam medzi políciou a protestujúcimi na Námestí nezávislosti v Kyjeve. O život prišlo 77 ľudí vrátane 13 príslušníkov bezpečnostných zložiek.^[11] Janukovyč napokon v dôsledku protestov prijal 21. januára 2014 rad ústupkov, vrátane návratu k ústave z roku 2004, vymenoval tiež novú dočasnú vládu. Parlament ho následne ďalší deň zbavil moci tým, že hlasoval za jeho odvolanie.^[12] Ďalšieho dňa Janukovyč opustil Kyjev a neskôr ušiel do Ruska.

27. februára 2014 neoznačení ruskí ozbrojenci začali obsadzovať strategické body a vládne budovy v Simferopoli a Sevastopole na ukrajinskom Kryme.^[13][14] 2. marca 2014 prešiel na ruskú stranu veliteľ ukrajinského námorníctva Denys Berezovskyj. Neoznačení ozbrojenci vtedy už držali pod kontrolou všetky strategické objekty na Kryme a zablokovali všetky ukrajinské vojenské a námorné posádky, ktoré sa odmietli vzdať.^[15] Ruské sily zajali 18 000 ukrajinských vojakov a námorníkov slúžiacich na polostrove. Z nich až 14 500 následne dobrovoľne vstúpilo do služieb ruských ozbrojených síl.^[16]

Rusko na čele s Vladimirom Putinom zároveň začalo protesty na Ukrajine označovať za štátny prevrat uskutočnený ukrajinskými radikálnymi nacionalistami, fašistami a pod.^[17] Ruské masmédiá začali poukazovať na možné ohrozenie ruskej menšiny na Ukrajine. 1. marca 2014 schválila horná komora Ruskej dumy Putinov návrh na vyslanie ozbrojených síl na Ukrajinu.^[18] Rusko zároveň začalo organizovať akcie proruských separatistov v regiónoch Ukrajiny so silnou ruskou alebo po rusky hovoriacou menšinou. Krym bol oficiálne pričlenený k Ruskej federácii 21. marca 2014.

7. apríla 2014 ozbrojenci proruských polovojenských skupín v Doneckej oblasti začali obsadzovať štátne budovy a vyhlásili tzv. Doneckú ľudovú republiku. Krátko nato iné ozbrojené proruské oddiely v Luhanskej oblasti 27. apríla vyhlásili Luhanskú ľudovú republiku. Ukrajinské sily boli spočiatku zaskočené. Predseda ukrajinskej dočasnej vlády, zároveň plniaci funkciu prezidenta, Oleksandr Turčynov 15. apríla vyhlásil tzv. protiteroristickú operáciu (skr. ATO) s cieľom potlačiť separatistov a ruské vojská, ktoré ich podporovali. V priebehu leta 2014 sa na východnej Ukrajine začali otvorené boje. Ukrajinská armáda oslobodila v júni Kramatorsk a Sloviansk a zatlačila separatistov k okrajom Donecka. 17. júla 2014 bolo nad východnou Ukrajinou proruskými separatistami zostrelené civilné lietadlo Boeing 777 spoločnosti Malaysia Airlines (Let Malaysia Airlines 17), v ktorom zahynulo 298 ľudí na palube. (Protilietadlový systém 9K37 Buk, ktorým bolo lietadlo zostrelené, bol prisunutý z Ruska a po zostrele bol stiahnutý späť na ruské územie.) Neskôr na prelome augusta a septembra 2014 došlo k zjavnému nasadeniu ruských ozbrojených síl na území Ukrajiny. Situáciu sa pokúsili obidve strany vyriešiť dohodami o prímerí (prvá Minská dohoda z 5. septembra 2014 a druhá Minská dohoda platná od 15. februára 2015). Dohody však obidve strany porušovali, napríklad tým, že nestiahli ťažké zbrane z dosahu frontu. Boje rôznej intenzity v oblasti prebiehali aj naďalej. Do roku 2018 si boje na východe Ukrajiny vyžiadali asi 10 000 obetí a takmer 2 milióny vnútorne vysídlených osôb.^[19] Do začiatku roku 2022 si boje vyžiadali ďalších asi 3 000 ľudských životov.^[20]

Na prelome rokov 2021 a 2022 sa začali množiť správy o sústredení viac než 100 000 ruských vojakov okolo ukrajinských hraníc (vrátane Bieloruska).^[21] 17. decembra 2021 Rusko predložilo bezpečnostné požiadavky, aby NATO stiahlo svoje jednotky a zbrane z východnej Európy, a zaviazalo sa, že Ukrajina nebude môcť nikdy vstúpiť do NATO.^[22][23] Krajiny NATO na toto ultimátum nepristúpili.

Ukrajina informovaná zo strany USA, NATO a vlastným spravodajstvom prikročila k prípravám obrany krajiny.^[22] Ukrajinský prezident Zelenskyj žiadal o opatrnosť, aby Rusko nemalo žiadnu zámienku na rozpútanie vojny, a zároveň neúspešne žiadal o rokovanie s ruskou stranou.^[24][25] Putin však už v tom čase označoval ukrajinských predstaviteľov za fašistov a ukrajinského prezidenta za narkomana, spochybňoval ukrajinskú štátnosť a tvrdil, že Ukrajinu ovládajú oligarchovia.^[26] Zároveň kládol požiadavky smerom k NATO o zastavení jeho rozširovania, stiahnutí „útočných zbraňových systémov“ z blízkosti ruských hraníc a návrate k stavu z roku 1997. V tom čase Rusko a NATO podpísali tzv. zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti.^[27] Ruská strana zároveň zahmlievala svoje aktivity a jej predstavitelia opakovane popierali akékoľvek prípravy na vojnu^[28] alebo obviňovali z eskalácie napätia USA a NATO.^[29]

Ruská strana manipulovala verejnou mienkou a obhajovala útok na Ukrajinu viacerými vykonštruovanými obvineniami, napr. že ruská operácia je vynútená provokáciami Ukrajiny a Západu; že na Ukrajine prebieha genocída ruskojazyčného obyvateľstva; alebo že Ukrajina vyrába biologické zbrane.^[30] V regióne sa dlhodobo nachádzala špeciálna monitorovacia misia OBSE, ktorej súčasťou boli aj ruskí predstavitelia. Žiadne dôkazy o genocíde a prenasledovaní ruskojazyčného obyvateľstva neboli dodnes preukázané.^[31][32]

Pred začiatkom vojny sa hranica Ruska a NATO nachádzala iba v oblasti Pobaltia (Litva, Lotyšsko a Estónsko) a ruskej exklávy Kaliningrad (hranica s Poľskom). Ozbrojené sily Litvy, Lotyšska a Estónska nepredstavovali z hľadiska svojej vybavenosti a počtu pre Rusko žiadnu hrozbu.

Rovnako sa nepotvrdili informácie o údajných ukrajinských laboratóriách na biologické zbrane.^[33] Ruskom predkladané prípady nepreukazovali, že by sa laboratóriá zaoberali vývojom biologických prostriedkov pre vojnové účely. Proti lživým ruským tvrdeniam sa ohradila aj organizácia OSN pre odzbrojenie.^[34]

21. februára 2022 Putin uznal proruské separatistické republiky na východe Ukrajiny a nariadil vstup ruských vojsk na ich územie.^[35]

Sily strán

Pozemné sily

Podľa správ americkej vlády na začiatku roka 2022 ruská strana dislokovala v blízkosti hraníc s Ukrajinou (v Rusku, Bielorusku, na Kryme, ako aj na Donbase) asi 150 000 až 190 000 mužov, v približne 120 práporových taktických skupinách (BTG).^[36][37] Tieto sily predstavovali asi 25 - 30% disponibilných ruských pozemných síl (z celkového počtu 900 000 vojakov a 2 milióny mužov v zálohe).^[38]

Ukrajinské ozbrojené sily mali na začiatku roku 2022 k dispozícii asi 196 600 vojakov^[38], z toho 125 600 pozemné sily, 15 000 námorníctvo, letectvo 35 000, výsadkové vojsko 20 000, vojská špeciálneho určenia asi 100) a ďalších 102 000 žandárstvo a polovojenské jednotky.^[38] Krajina zároveň deklarovala, že má k dispozícii asi 900 000 rezervistov.^[38]

Letectvo a protivzdušná obrana

Ukrajinské letectvo je početne aj technicky slabšie než jeho protivník. Disponovalo iba stíhacími strojmi MiG-29 (43 ks jednomiestnej verzie) a Su-27 (26 ks jednomiestnej verzie) a dovedna cca 40 ks bojových lietadiel Su-24 a Su-25. Jedná sa o 1 generáciu staršie typy v porovnaní s hlavnými nasadenými ruskými typmi stíhacích lietadiel Su-30, Su-35 a MiG-31BM, či stíhacích bombardérov Su-34. Aj ruské letectvo tiež nasadzuje početné Su-24 a Su-25. Celkovo použili Rusi asi 350 moderných lietadiel.^[39]

Začiatok útoku

Bližšie informácie v hlavnom článku: Chronológia udalostí ruskej invázie na Ukrajinu

Krátko po štvrtej hodine nadránom moskovského času 24. februára 2022 ruské štátne médiá odvysielali vopred zaznamenaný prejav Vladimira Putina, v ktorom oznámil svoje rozhodnutie začať inváziu na Ukrajinu. Označil ju za „špeciálnu vojenskú operáciu“ s cieľom vykonať „demilitarizáciu a denacifikáciu“ Ukrajiny a vyzval príslušníkov Ozbrojených síl Ukrajiny na kapituláciu.^{[40][41][42][43]}

„	Prijal som rozhodnutie uskutočniť špeciálnu vojenskú operáciu. Jej cieľom je ochrana ľudí, ktorí sú posledných osem rokov vystavení genocíde zo strany kyjevského režimu. S týmto cieľom sa budeme snažiť o demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny. A tiež o pritiahnutie k trestnej zodpovednosti tých, kto vykonal mnohonásobné krvavé zločiny proti civilnému obyvateľstvu vrátane občanov Ruskej federácie. Naším plánom však nie je okupácia ukrajinských území. Nechystáme sa nikoho do ničoho tlačiť silou. (...) Teraz pár veľmi vážnych slov pre tých, u koho by mohla vzniknúť chuť miešať sa zvonku do diania. Ktokoľvek bude skúšať nám v tom prekážať a najmä vytvárať pre nás hrozbu, pre našu krajinu a náš národ, nech vie, že odpoveď Ruska bude okamžitá a privedie vás k takým dôsledkom, s akými ste sa ešte nikdy v svojej histórii nestretli.	“
– Vladimir Putin v prejave odvysielanom ráno 24. februára 2022[44]

Vyhlásenie o ruskej potrebe denacifikovať Ukrajinu bolo ostro kritizované, ako absolútne neopodstatné, absurdné a klamlivé tvrdenie ruskej vojnovej propagandy.^{[45][46][47][48]}

Ešte o 02:45 miestneho času ukrajinské orgány uzavreli vzdušný priestor nad krajinou pre civilnú leteckú dopravu.^[49] Ruský útok sa začal za úsvitu, krátko po piatej hodine miestneho času, a to na viacerých miestach krajiny. Ukrajinská agentúra UNIAN hlásila explózie v Kyjeve^[50], v Odese na pobreží Čierneho mora, v Berďansku na pobreží Azovského mora, v Charkove^[51] a v Kramatorsku na východe Ukrajiny, ako aj silné ostreľovanie na Donbase. Agence France-Presse ďalej informovala o výbuchoch v Mariupole^[52][53] a ukrajinská mutácia Rádia Slobodná Európa písala aj o útoku na Berďansk.^[54] Ukrajinská vláda potvrdila, že ruské ozbrojené sily podnikli vzdušné útoky na vojenské zariadenia a letiská v Kyjeve, Charkove a v Dnipre ležiacom vo vnútrozemí na rieke Dneper. Zároveň informovali o delostreleckom útoku na pohraničné ukrajinské územie a o prebiehajúcom útoku zo severu, od Bieloruska, ako aj z juhu, z Ruskom okupovaného Krymu.^[54][55][56]

Krátko po siedmej hodine miestneho času pred verejnosť predstúpil prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj a oznámil zavedenie stanného práva.^[57]

Ruská ofenzíva (24. február – 7. apríl)

Pozemnej invázii predchádzali letecké a raketové údery na ukrajinské vojenské základne, centrá velenia, sklady a letiská po celej krajine. Ruské sily vpadli na ukrajinské územie pozdĺž celej spoločnej hranice a z územia „neutrálneho“ Bieloruska. Z Krymu bol útok vedený vo viacerých smeroch. Jednak to bol útok na pobrežie spájajúce Krym s Donbasom. Smerom na Berďansk, Mariupoľ a Melitopoľ. Ďalej tiež na Cherson a Mykolajiv. Z oblasti Melitopoľa postupovali ruské sily na Záporožie. Útoky boli vedené z oblasti Luhanskej ľudovej republiky a Doneckej ľudovej republiky. Zaútočili aj v smere z oblasti Belgorodu na Charkiv. Z Bieloruského územia bol útok vedený pozdĺž toku Dnepra cez Černobyľ^[58] na Kyjev.

Vzhľadom na očakávania útoku ukrajinské sily krátko pred ruskými údermi presunuli časť leteckých síl a protilietadlových prostriedkov na záložné pozície čím sa vyhli ich zničeniu.^[59] Od začiatku bojov bolo zrejmé, že ukrajinské letectvo i protivzdušná obrana je výrazne slabšie ako jeho ruský protivník. Ukrajinskí letci potvrdili, že modernejšie ruské stroje Su-30M a Su-35S po technickej stránke prevyšujú všetky dostupné ukrajinské stíhačky.^[39] Ruskej strane sa v prvom týždni úspešne darilo napádať a rušiť ukrajinské systémy protivzdušnej obrany, prenikať hlboko do vnútrozemia Ukrajiny pri leteckých úderoch a bojových letoch stíhacích lietadiel. Po chaotickom prvom týždni sa však ukrajinská protivzdušná obrana začiatkom marca skonsolidovala a začala plne fungovať v spolupráci so stíhacím letectvom.^[39]

Boje na severnom fronte

Rýchle obkľúčenie ukrajinského hlavného mesta zo západu a zajatie vedenia krajiny boli jedným z hlavných cieľov vojsk útočiacich z Bieloruska pozdĺž západného brehu rieky Dneper. Predvoj útoku na Kyjev zo severu viedli od rána 24. februára ruská 11. a 31. gardová výsadková brigáda, ktorých úlohou bolo zaistiť letisko Hostomeľ. Vrtuľníkovému výsadku sa podarilo zaistiť letisko, avšak ukrajinský protiútok znemožnil pristátie 18 transportných Il-76 s posilami. Ruské sily však onedlho dosiahli letisko pozemnými silami, zničené pristávacie dráhy a prebiehajúce boje v okolí však znemožnili ďalšie využitie letiska Rusmi. V intenzívnych bojoch okolo letiska utrpeli obe strany veľké straty. 3. marca paľbou ostreľovača zahynul zástupca veliteľa ruskej 41. armády genmjr. Andrej Suchoveckij.^[60] 4. marca zahynul ukrajinský ostreľovač maj. Valerij Čibineev, vyznamenaný v predošlých bojoch na Donbase titulom Hrdina Ukrajiny.

26. februára sa pokúsili Rusi výsadkom obsadiť letisko Vasyľkiv južne od Kyjeva., avšak neúspešne. Podarilo sa eliminovať aj ruské špeciálne jednotky, ktoré prenikli do Kyjeva s cieľom zajať alebo zlikvidovať vedenie krajiny. Začiatkom marca Rusi zaútočili na predmestia Kyjeva - Irpiň a Buča.^[61] Front sa v tejto oblasti následne zastavil. 16. marca ukrajinské vojská prešli do protiútoku. Vzhľadom na problémy so zásobovaním v tejto oblasti a neperspektívnosť pokračovania bojov v tomto priestore napokon ruské velenie nariadilo koncom marca ústup za bieloruské hranice.^[62] Ukrajinské sily dosiahli kontrolu nad hranicou s Bieloruskom pri meste Pripiať 3. apríla. Ruské sily sa z územia západne od Dnepra stiahli 7. apríla.

Boje na severovýchodnom fronte

Bližšie informácie v hlavnom článku: Obliehanie Černihivu

Oblasť na severovýchode Ukrajiny východne od Dnepra sa vyznačuje plochým reliéfom a riedkym osídlením, ponúkajúc málo dobrých obranných pozícií. Ruským vojskám sa podarilo v tomto regióne, hlavne v oblasti Konotopu a Černihivu rýchlo postúpiť. Konotop padol v prvých dňoch do ruských rúk. Černihiv bol obkľúčený. V oblasti Súm, len 35 kilometrov od rusko-ukrajinskej hranice, ruský postup uviazol v mestských bojoch a ukrajinským silám sa podarilo mesto udržať. Pohybom po diaľniciach a obchádzkou spomenutých miest dosiahli ruské sily 4. marca Brovary, východné predmestie Kyjeva, čím spôsobili vážne ohrozenie mesta. Po pretrvávajúcich logistických problémoch, spôsobených okrem iného aj nezabezpečením celého územia a útokmi ukrajinských špeciálnych jednotiek na ruské zásobovacie konvoje, opustili ruské sily 6. apríla Černihivskú a 7. apríla aj Sumskú oblasť.^[63]

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

---