A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Bosniansky banát Босанска бановина Bosanska banovina
| |||||||||
Geografia
| |||||||||
Obyvateľstvo | |||||||||
Národnostné zloženie
|
|||||||||
kresťanstvo: katolicizmus, pravoslávie, bogomilstvo, Bosnianska cirkev (či kr'stjani, bývajú stotožňovaní s bogomilmi)
| |||||||||
Štátny útvar | |||||||||
dedičná feudálna monarchia
| |||||||||
Materský štát
|
|||||||||
|
Bosnianský banát[1][2][3] alebo Bosnianska bánovina[1][2] (po česky a staršie aj: Bosenský banát[1][4], či Bosenská bánovina[1][4]; po bosniansky, resp. srbochorvátsky: Босанска бановина, Bosanska banovina) bol stredoveký štátny útvar na Balkáne. V priebehu väčšiny svojej existencie bol viac, či menej podriadený Uhorskému kráľovstvu. Vznikol v roku 1154 ako hraničná oblasť Uhorska v dôsledku byzantsko-uhorského konfliktu. Jeho posledným a najmocnejším panovníkom bol Tvrtko I. Kotromanić, ktorý sa v roku 1377 prehlásil kráľom Bosny a Srbska.
Dejiny banátu
Historický konflikt
V 6. storočí na územie Bosny začali prenikať slovanské kmene v nasledujúcich storočiach postupne začali vznikať prvé štátne útvary Chorvátov a Srbov. Po vzniku prvých slovanských štátov sa Bosna striedavo dostala pod nadvládu Chorvátskeho kráľovstva, a pod nadvládu srbských kniežat. Hranice územia neboli stabilné. V rámci Chorvátskeho kráľovstva tvorila časť Bosny zrejme poloautonómne panstvo, bánovinu. V 11. storočí sa za vlády Bazila II. sa po porážke balkánskeho hegemóna Prvej bulharskej ríše spolu so srbskými a chorvátskymi územiami dostala pod nadvládu Byzantskej ríše, kde zotrvala do vlády Michala IV., keď sa opätovne vrátila pod nadvládu Chorvátskeho kráľovstva. V roku 1087 ju získalo srbské kniežatstvo Duklja. V roku 1102 získalo Bosnu Uhorsko a v roku 1137 sa uvádza ako vojvodstvo. Po tom, čo bolo v roku 1138 Uhrami dobyté kniežatstvo Rama prijal uhorský kráľ titul kráľa Ramy vzťahovaného na celú Bosnu.[5]
Raný banát
Bosnianský banát sa prvýkrát spomína v roku 1154. Na jeho čele stál bán Borić, ktorý vykonával miestnu správu pre uhorského kráľa Bela II. Po tom, čo v roku 1163 podporil neúspešného protikráľa Štefana bol Borić Gejzom odvolaný a správa bola zverená jeho bratrancovi, zrejme Kulinovi.[6] V roku 1167 územie Bosnianskeho banátu opäť aspoň nominálne získala Byzantská ríša a svoju moc si udržala až do roku 1180. V tomto období Bosne vládol Kulin, ktorý sa medzi Bosniakmi sa stal takmer mýtickou postavou. Moc krajiny rozšíril o územie žúp Soli a Usora a o Donji Kraji na severe a o povodie Neretvy na juhu. Po tom, čo sa v roku 1180 zbavil byzantskej nadvlády nominálne uznal nadvládu Uhorska a spolu s Belom III. zaútočil na byzantské územie. Spolu s mocou bosnianskeho bána v tomto období vzrástla aj moc miestnych šľachticov a v krajine sa za vlády Kulina začalo rozmáhať aj bogomilské hnutie. Dualistická heréza do Bosny prišla zo Srbska, kam sa dostala z Bulharska, kde sa v 10. storočí rozvinula pravdepodobne z paulikiánstva. Na území Bosny vytvorili bogomili, či kr'stjani ako sa sami nazývali cirkevné spoločenstvo - Bosansku crkvu (Bosniansku cirkev). Niektoré (najmä bosnianske) pramene však medzi Bosenskou cirkvou a bogomilmi rozlišujú.[3] O vplyv v krajine sa snažili aj katolíci, ktorí využili situáciu v Bosne a obžalovali bána Kulina u Inocenta III. z herézy. Situáciu v roku 1203 využil uhorský kráľ Imrich, ktorý pod hrozbou križiackej výpravy prinútil Kulina uznať uhorskú zvrchovanosť. Hoci sa Kulin následne od bogomilstva dištancoval, heréza sa v krajine rozmáhala.[5][7]
V roku 1204 sa moci ujal Kulinov syn Štefan Kulinić. Štefanova moc však bola slabšia ako moc jeho otca a bogomilská moc v krajine silnela. Niekedy v rokoch 1221/1222 preto pápež Honorius III. vyhlásil proti Bosne križiacku výpravu. Na jej čelo sa pod prísľubom cirkevnej jurisdikcie nad Bosnou postavil kaločský arcibiskup Ugrin Čák. Arcibiskup však veľkú podporu nezískal a z výpravy nakoniec zišlo. Ďalšiu výpravu proti Bosne vyhlásil pápež Gregor IX. v roku 1234/5 po tom, čo proti bánovi Štefanovi povstala bogomilská opozícia a do panovníckeho úradu bol povýšený bán Matej Ninoslav.[5] Križiacka výprava sa uskutočnila v rokoch 1235 – 1241 a viedol ju Koloman Haličský. Križiaci sa však nedostali ďalej než do pohraničia, pretože Uhorsko v tom čase muselo čeliť vpádu Mongolov. Posledný pokus o výpravu proti Bosne urobil kráľ Belo IV. v rokoch 1252/1253 a opäť tam obnovil uhorskú zvrchovanosť, Bosna bola navyše vyňatá z jurisdikcie dubrovníckeho arcibiskupa a prevedená pod jurisdikciu kaločského arcibiskupa. Pôvodne sa katolícku vieru v krajine snažili šíriť dominikáni,[3] neskôr od roku 1291 sa rekatolizácie ujali františkáni. Bogomilské hnutie sa však vykoreniť nepodarilo.[5]
V roku 1250 Matej Ninoslav zomrel a územia Bosny sa jal uhorský kráľ Belo IV., ktorý Bosnu rozdelil na dve časti. Severovýchodné územia v Usore a Soli boli spojené s Mačvou a v roku 1284 ich získal srbský kráľ Dragutin. V samotnej Bosne sa moci ujal rod Kotromanićovcov, za ktorých zakladateľa býva považovaný Prijezda I. Na prelome 13. a 14. storočia do Bosny pre jej spojenectvo s Benátkami s vojskom vtrhol chorvátsky bán Pavol I. Šubić, a v roku 1302 sa moci v Bosne ujal Pavlov brat Mladen, ktorý vyhnal Štefana I. Kotromanića. Mladen bol však v roku 1304 v Bosne zavraždený a Pavol I. Šubić jej územie zveril do správy svojmu synovi Mladenovi. Dragutinova a Šubićova Bosna sa opäť zjednotili po Dragutinovej smrti. Mladen sa medzitým stal chorvátskym bánom a moc nad Bosnou zveril svojmu príbuznému, veľmožovi Štefanovi II. Kotromanićovi.[5][8]
Vrchol moci a vznik kráľovstva
Po páde moci Šubićovcov spôsobenej nástupom Anjouovcov bola celá vtedajšia Bosna zjednotená v rukách Štefana II., ktorý od Karola Róberta získal územia v okolí Duvna, Livna a Glamoču. Štefan II. túžil Bosnu opäť osamostatniť, čo sa mu však nepodarilo i preto, že sa obával moci srbského cára Štefana Dušana. Štefan Dušan rozšíril srbskú moc až do Zachlumska a v roku 1350 dokonca vtrhol do Bosny. Uhorská nadvláda však Štefanovi poskytovala istú ochranu a Srbsko územie banátu nezískalo. V uhorskom područí sa Bosna zúčastnila bojov s Benátskou republikou i odbojnou chorvátskou šľachtou. Štefan II. výrazne posilnil moc krajiny a vyrazil prvé bosnianske mince. Jeho územné zisky položili základy neskoršieho Bosnianskeho kráľovstva. Spojenectvo Bosny a Uhorska bolo spečatené aj sobášom Ľudovíta I. a Alžbety Kotromanićovej v roku 1353. Keď Štefan II. v roku 1353 zomrel, ujal sa moci jeho synovec Tvrtko I. Kotromanić, za ktorého vlády Bosna dosiahla najväčší rozmach.[5][8]
Po úpadku moci srbského štátu a vyhnaní Benátčanov z Dalmácie uhorský kráľ Ľudovít I. už nemusel s Bosnou udržiavať priateľské a relatívne mierne vzťahy, čo vyústilo v boji a následnom užšom pripojení Bosny k Uhorsku v roku 1357. Ľudovít Tvrtkovi taktiež odobral oblasť Zachlumska a západnej Bosny, banát bol tiež zaviazaný poskytnúť Uhrom pomoc vždy, keď o to kráľ požiada. Tvrtko mal navyše prenasledovať bogomilskú herézu, čo sa ale premietlo do bogomilskej/bosensko-cirkevnej vzbury v roku 1366. Na čelo povstania sa postavil Tvrtkov mladší brat Vuk spolu s jeho matkou. Tvrtko musel utiecť z krajiny, no už o rok sa s uhorskou pomocou do Bosny vrátil a ujal sa opäť moci.[5]
V nasledujúcom období moc banátu vzrastala. Po tom, čo v Srbsku umrel Uroš Nemanjić sa Tvrtko ako pravnuk kráľa Dragutina stal jediným dynastickým potomkom rodu Nemanjićov a pod touto zámienkou vtrhol na severné srbské územia ovládané Nikolom Altomanovićom a rodom Balšićovcov, a ujal sa moci v Travunje a Podrinje na území Srbska a Čiernej Hory. V roku 1377 navyše prijal titul kráľa Bosny a Srbska a po smrti Ľudovíta I. obsadil uhorskú časť Bosny a ďalšie územia v Chorvátsku (ďalej pozri Bosnianske kráľovstvo).[5]
Zoznam bosnianskych bánov
Zoznam bosnianskych bánov podľa informácií z:[9]
- Borić (1154 – 1163)
- Kulin (cca. 1164 – 1203)
- Štefan Kulinić, bos. Stjepan Kulinić (1204 – 1232)
- Matej Ninoslav, bos. Matija Ninoslav (1225 – 1253)
- Prijezda I. Kotromanić (1254 – 1287)
- Prijezda II. Kotromanić (1287 – 1290)
- Štefan I., bos. Stjepan I. Kotromanić (1287 – 1302)
- Mladen I. Šubić (1302 – 1304)
- Mladen II. Šubić (1304 – 1318)
- Štefan II., bos. Stjepan II. Kotromanić (1312 – 1353); spočiatku ako vazal Mladena II.
- Štefan Tvrtko I. Kotromanić (1353 – 1366); prvýkrát
- Štefan Vuk; bos. Stjepan Vuk Kotromanić (1366 – 1367); počas povstania
- Štefan Tvrtko I. Kotromanić (1367 – 1377/1391); druhýkrát, prvý kráľ Bosnianskeho kráľovstva (od 1377 do 1391)
Referencie
- ↑ a b c d bánovina In: Slovník súčasného slovenského jazyka . Bratislava: Slovenská akadémia vied, . Dostupné online.
- ↑ a b bosniacky In: Slovník súčasného slovenského jazyka . Bratislava: Slovenská akadémia vied, . Dostupné online.
- ↑ a b c MAREK, Miloš. Kacíri, heretici, bludári a zápas proti kacírstvu v stredovekom Uhorskom kráľovstve. Konštantínove listy (Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre), roč. 11/2018, čís. 2, s. 102 – 105. Dostupné online . ISSN 2453-7675.
- ↑ a b bosenský In: Slovník slovenského jazyka z r. 1959 – 1968 . Bratislava: Slovenská akadémia vied, . Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h ŠESTÁK, Miroslav, et al. Dějiny jihoslovanských zemí. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 1998. 756 s. (Dějiny států.) ISBN 80-7106-266-9. S. 49 – 50.
- ↑ BORIĆ. In: Historical dictionary of Bosnia and Herzegovina. Ed. Ante Čuvalo. 2nd Ed. Lanham, Maryland; Toronto; Plymouth, UK : The Scarecrow Press, 2007. (Historical Dictionaries of Europe; zv. 57.) ISBN 978-0-8108-5084-2, 0-8108-5084-2. Kapitola Chronology, s. 25 – 26.
- ↑ KULIN. In: Historical dictionary of Bosnia and Herzegovina. Ed. Ante Čuvalo. 2nd Ed. Lanham, Maryland; Toronto; Plymouth, UK : The Scarecrow Press, 2007. (Historical Dictionaries of Europe; zv. 57.) ISBN 978-0-8108-5084-2, 0-8108-5084-2. Kapitola Chronology, s. 134 – 135.
- ↑ a b STIPAN II, KOTROMANIĆ. In: Historical dictionary of Bosnia and Herzegovina. Ed. Ante Čuvalo. 2nd Ed. Lanham, Maryland; Toronto; Plymouth, UK : The Scarecrow Press, 2007. (Historical Dictionaries of Europe; zv. 57.) ISBN 978-0-8108-5084-2, 0-8108-5084-2. Kapitola Chronology, s. 230 – 231.
- ↑ Historical dictionary of Bosnia and Herzegovina. Ed. Ante Čuvalo. 2nd Ed. Lanham, Maryland; Toronto; Plymouth, UK : The Scarecrow Press, 2007. (Historical Dictionaries of Europe; zv. 57.) ISBN 978-0-8108-5084-2, 0-8108-5084-2. Kapitola Chronology, s. xxviii – xxix.
Pozri aj
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antény
Chemické zdroje elektriny
Chladenie v elektrotechnike
Elektrická sústava automobilu
Elektrická trakcia
Elektrické prístroje
Elektrické súčiastky
Elektrické spotrebiče
Elektrické stroje
Čítanie (elektrotechnika)
Činný výkon
Štatistická dynamika
Živý vodič
Admitancia
Antiparalelné zapojenie
Asynchrónny motor
Blúdivý prúd
Bočník (elektrotechnika)
Diak (polovodičový prvok)
Displej s kvapalnými kryštálmi
Elektrická inštalácia
Elektrická rezonancia
Elektrická sila
Elektrická vodivosť
Elektrické zariadenie
Elektrický obvod
Elektrický zvonec
Elektroenergetika
Elektromer
Elektrometer
Elektromobil
Elektromotor
Elektromotorické napätie
Elektrotechnický náučný slovník
Elektrotechnika
Elektrotechnológia
Fázor
Faradayova klietka
Frekvencia (fyzika)
Graetzov mostík
Impedancia
Indukčnosť
Induktancia
Istič
Izolácia (elektrotechnika)
Izolant
Jadro vodiča
Jednobran
Jednosmerný prúd
Joulovo teplo
Katóda
Koaxiálny kábel
Kompenzácia účinníka
Konduktometria
Konektor (elektrotechnika)
Korónový výboj
Lanko (elektrotechnika)
Leptanie
Logické hradlo
Magnetická susceptibilita
Magnetizácia (veličina)
Merný elektrický odpor
Mobilné zariadenie
Napájací zdroj
Napäťový chránič
Napäťový násobič
Nortonova veta
Odpínač
Odpojovač
OLED
Olovený akumulátor
Paralelné zapojenie
Peltierov článok
Plošná hustota elektrického prúdu
Poistka (elektrotechnika)
Posuvný prúd
Prúdový chránič
Prenosové médium
Prieletový klystrón
Primárny elektrochemický článok
Reaktancia
Rekuperácia (dopravný prostriedok)
Relé
Reproduktorová výhybka
Rezistancia
Rozhranie (interface)
Sériové zapojenie
Seebeckov jav
Sekundárny elektrochemický článok
Settopbox
Skrat
Sonar
Spínač
Spínaný zdroj
Straty v mikropásikových vedeniach
Striedavý prúd
Stupeň ochrany krytom
Svetelná výbojka
Symetrizačný člen
Technická normalizácia
Tepelné relé
Tepelne vodivostný detektor
Termočlánok
Théveninova veta
Transformátor
Transformátor s fázovou reguláciou
Trojfázová sústava
Tuhá fáza (elektronika)
Tyratrón
Usmerňovač (elektrotechnika)
Uzemnenie
Uzol (vodiče)
Vírivý prúd
Výbojka
Varistor
Ventilátor
Vodič (elektrotechnika)
Voltov stĺp
Vstavaný systém
Zásuvka (elektrotechnika)
Zdroj (elektrotechnika)
Zisk antény
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk