Katedrála svätého Martina
Patrocínium: sv. Martin
Štát	Slovensko
Kraj	Bratislavský kraj
Okres	Bratislava I
Mesto	Bratislava
Mestská časť	Staré mesto
Náboženstvo
- cirkev	rímskokatolícka
- arcidiecéza	bratislavská
- dekanát	Bratislava - stred
- farnosť	Farnosť svätého Martina z Tours
Adresa	Rudnayovo námestie 1
- súradnice	48°08′31″S 17°06′17″V / 48,141944°S 17,104722°V / 48.141944; 17.104722
Dĺžka	70 m
Šírka	23 m
Výška	16 m
- svätyne	18,5 m
- najvyššej veže	85 m
Ďalšie údaje
- počet veží	1
Architekti	Ignác Feigler st., Jozef Lippert, Anton Pilgram
Štýly	gotika, barok
Výstavba	1311 – 1510
Dátum
- posvätenia	10. marec 1452
Národná kultúrna pamiatka SR
ÚZPF[1]
- číslo	198/1
- dátum zápisu	23. 10. 1963
Poloha kostola na Slovensku
Poloha v rámci Starého Mesta
Wikimedia Commons: Cathedral of St Martin, Bratislava
Webová stránka: dom.fara.sk
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:  Geografický portál  Architektonický portál

Katedrála svätého Martina (od apríla 1995 do februára 2008 Konkatedrála svätého Martina) alebo Dóm svätého Martina je pôvodne gotická sakrálna stavba v historickej zóne Bratislavy. Je najvýznamnejším a najväčším kostolom v Bratislave (jedným z najväčších na Slovensku) a od 14. februára 2008 hlavným chrámom novovzniknutej Bratislavskej arcidiecézy (do tohto obdobia bol Konkatedrálou Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy). Je jednou z najvýraznejších bratislavských dominánt a po Hrade druhým najvyhľadávanejším turistickým objektom hlavného mesta Slovenska.

Dejiny katedrály

Archeologický výskum dokázal, že najstaršie osídlenie na mieste dnešného Dómu pochádza z neskorej kamennej doby – eneolitu. Patrilo ľudu badenskej kultúry. Pomerne intenzívne bolo osídlenie v období 1. storočia pred Kr., keď sa na tunajšom území usídlili Kelti a priestor, na ktorom dnešný chrám stojí bol v tesnej blízkosti ich oppida.

Stavba chrámu prešla počas svojej stáročnej existencie zložitým stavebným vývojom. Miesto, na ktorom súčasný chrám stojí, bolo od nepamäti centrom spoločenského a cirkevného diania v meste. Podľa dochovaných správ a archeologických nálezov sa dá na tomto území predpokladať jadro vznikajúceho mesta na prelome 12. a 13. storočia. Existovala tu osada, ktorej obyvatelia tu okrem svetských stavieb a trhu (prvý záznam o konaní trhu pochádza z roku 1151) postavili v 11. storočí menší kostol – rotundu – s kruhovým pôdorysom, okolo ktorého pochovávali.^[2] Rotunda bola v 12. storočí prestavaná na kaplnku zasvätenú svätému Martinovi a jej spodná časť slúžila ako karner. Potrebám veriacich sprvu plne postačovala.

Duchovným predchodcom dnešnej katedrály bolo prepoštstvo s kolegiálnou kapitulou na hradnej akropole. Jeho zriadenie potvrdzuje listina z roku 1114, v ktorej sa uvádza, že pre ňu (t. j. kapitulu) bol postavený kostol zasvätený najsvätejšiemu Spasiteľovi (svätému Salvátorovi). Podľa archeologického výskumu stál tento kostol na mieste veľkomoravskej baziliky, na východnej terase hradu.^[3] Bratislavské prepoštstvo s kapitulou bolo oficiálne uznávaným tzv. hodnoverným miestom (loca credibila): malo právo vlastniť pečať, ktorou sa potvrdzovala hodnovernosť listín. Z druhej tretiny 13. storočia pochádza pečať bratislavskej kapituly s kruhopisom S:ECLESIE SALVATORIS I POSO (Sigilium Ecclesiae Salvatoris in Poson, t. j. Pečať kostola Najsvätejšieho Spasiteľa v Prešporku).

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa

Dôležitým rokom z hľadiska stavebnej histórie dnešnej katedrály bol rok 1221, kedy sa po predchádzajúcom presťahovaní prepoštstva (v roku 1204) z hradu, presťahoval na základe súhlasu pápeža Honoria III. (In burgum eiusdem castri) do podhradia i kostol. Dôvodom bol neustále sa zvyšujúci počet veriacich na bohoslužbách v kostole na hrade a tým ohrozenie bezpečnosti hradu.

Vzhľadom na postupné narastanie počtu obyvateľov mesta však už kaplnka svätého Martina nestačila, a tak vyrástla čoskoro (koncom 12. alebo na začiatku 13. storočia) po presťahovaní na jej mieste stavba kostola v románskom slohu, zasväteného v kontinuite s hradným kostolom najsvätejšiemu Spasiteľovi (Salvátorovi). Kostol bol postavený z lomového kameňa. Dodnes sa z neho zachovalo len malé torzo, ale architektonické zvyšky svedčia o jeho vybavení na úrovni vyspelej architektúry bežnej vo vyspelej Európe. O novom kapitulsko-farskom chráme v podhradí sa prvý raz objavila zmienka v roku 1234. V takejto podobe vydržala stavba takmer jedno storočie. Z hľadiska historického vývoja ranostredovekého mesta bolo dôležitou udalosťou udelenie mestských privilégií kráľom Ondrejom III. v decembri 1291, ktoré mali veľký význam pre ozvoj mesta a života v ňom. Privilégium dávalo mestu právo slobodne voliť richtára a dvanásť prísažných, no nepovoľovalo právo slobodnej voľby farára, čo patrilo medzi hlavné práva slobodných kráľovských miest. Preto zástupcovia mesta a prepošt, i zástupcovia kapituly uzavreli niekoľko dohôd (v rokoch 1302, 1344 a 1348) o voľbe prešporského farára.

Privilégiá boli veľkým prínosom pre ďalší vývoj mesta. Na ich základe sa mesto začalo rozvíjať, no v dôsledku geografických daností iba východným smerom. Vzhľadom na to sa niekdajšie jadro mesta razom dostalo na jeho okraj na úpätí hradného vrchu. Táto skutočnosť mala pre neskorší farský chrám, najmä pre jeho stavebnú zložku, rozhodujúci význam. Nový kostol sa totiž stal súčasťou mestského opevnenia; západná časť trojlodia bola priamo začlenená do mestských hradieb a kostolná veža slúžila ako bašta.

Gotický chrám

Vzrastajúca prosperita mesta, ktoré sa stalo jedným z najvýznamnejších centier Horného Uhorska našla odraz aj vo výstavbe objektov, reprezentujúcich mesto navonok. K významným činom patrila prestavba starého farského kostola. Jestvujúci Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa sa totiž čoskoro stal primalým, a preto mesto potrebovalo nový, reprezentačnejší a väčší chrám. Kapitula i mestská rada sa rozhodli postaviť nový prepoštský chrám v novom gotickom slohu. Je zrejmé, že všetky vhodné pozemky, na ktorých by mohla vyrásť stavba nového farského chrámu, boli začiatkom 14. storočia už obsadené. Preto sa jediným možným riešením ukázala prestavba jestvujúceho kostola. Aby aj počas stavebných prác malo mesto kostol, chrám začali (v rokoch 1311 – 1314) stavať okolo jestvujúceho románskeho kostolíka. Najskôr postavili presbytérium a potom trojlodie. Nový kostol mal byť bazilikou (s najvyššou strednou loďou), neskôr sa rozhodli pre halovú (sieňovú) stavbu s rovnakou výškou lodí. Pozostatkom starého románskeho kostola sú na južnej strane lode zachované zlomky kameňov s nápismi z prvej polovice 13. storočia, ktoré stavitelia použili v exteriéri ako stavebný materiál.

14. - 17. storočie

Katedrála v číslach
Dĺžka:	70 m
Šírka:	23 m
Výška veže:	85 m
Výška trojlodia:	16 m
Výška svätyne:	18,5 m
Hrúbka múrov trojlodia:	1,5 m
Hrúbka múrov svätyne:	1 m
Koruna na veži
Výška s poduškou:	164 cm
Hmotnosť koruny:	150 kg
Výška kríža na korune:	40 cm
Hmotnosť s poduškou:	300 kg
Hrana podušky:	120 cm
Výška podušky:	50 cm
Dĺžka strapcov podušky	20 cm
Pozlacovanie:	1757 plátkov zlata

Do konca 14. storočia postavili severný múr a časť južného obvodového múru. Súčasťou severného múru sa stal malý portál (zo strany Kapitulskej ulice). Súčasne vznikol južný portál s členito profilovaným ostením a figurálnym reliéfom v tympanóne. Okolo roku 1400 pristavali k hranolovej veži dve kaplnky z južnej i severnej strany; južnú ozdobili erbom Českého kráľovstva, lebo sa stala pohrebnou kaplnkou kráľovnej Žofie Bavorskej, vdovy po Václavovi IV. Tá prišla v roku 1419, po manželovej smrti do bratislavského kláštora klarisiek, kde žila pod ochranou svojho švagra uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského. Kaplnka bola otvorená do bočnej lode Dómu vysokým oblúkom.

V tom čase napadli Bratislavu husiti, čo malo za následok zastavenie stavebných prác na novom kostole. Pokračovali až začiatkom tridsiatych rokov 15. storočia.

V roku 1432 starý kostolík zbúrali, aby na jeho mieste mohli postaviť klenbu nového trojlodia. Zaklenutie sa malo stať hlavným umelecko-výrazovým komponentom bratislavského Dómu. Klenba chrámu dodnes vytvára kompaktný jednotiaci motív diagonálnych lúčov rebier, križujúcich sa v štvorcových poliach bočných lodí. Za piliermi presahujú do hlavnej lode vytvárajúc dokonalý sieťový systém. Podľa názoru odborníkov klenba bratislavského Dómu má priamu súvislosť so zachovaným plánom viedenského staviteľa Hansa Puchspauma, autora klenby viedenského svätoštefanského Dómu. Je zrejmé, že majster Puchspaum poveril realizáciou klenby v bratislavskom Chráme svätého Martina niektorého z domácich kamenárskych majstrov; jedným z nich, známym podľa mena, bol istý Heinrich.

V roku 1451 pokryli strechu chrámu krytinou a 10. marca nasledujúceho roku bol nový Kostol svätého Martina slávnostne konsekrovaný.

Už koncom štyridsiatych rokov 15. storočia, keď dokončovali klenbu trojlodia, začalo sa pomýšľať na priestrannejšie presbytérium, ktoré by bolo dôstojným duchovným zakončením stavby a poskytlo by dostatok priestoru kanonikom, popredným zástupcom mestskej honorácie a iným privilegovaným návštevníkom. K realizácii tohto zámeru prišlo po roku 1459 podľa plánov Puchspaumovho nástupcu vo vedení viedenskej kamenárskej huty Laurenza Spenninga.

Duchovným otcom a patrónom prestavby presbytéria sa stal bratislavský prepošt Juraj Schömberg. Umelecky i historicky významným je hviezdicovo-sieťované rebrové klenbovanie so zaujímavými stavebnými prvkami nachádzajúcimi sa v priesečníkoch rebier. Staviteľ tu na prianie zadávateľa umiestnil erby kráľa Mateja Korvína a českej kráľovnej Žofie Bavorskej spolu s maľovanými erbami Uhorska, Matejovej druhej manželky Beatrix Aragónskej, moravského Olomouca a erbu Českého kráľovstva spolu s letopočtom 1476, rokom dokončenia hrubej stavby (s erbom kráľa Mateja Korvína sa stretávame aj na opornom pilieri na južnej strane svätyne). S menom prepošta Schomberga sa spája aj vznik kovaného kružbového kríža a veterníkového kohúta umiestnených na malej vežičke nad presbytériom, ktorými korunovali masív novej svätyne. Kohút naznačujúci otvoreným zobákom vítanie nového dňa je univerzálnym kristologickým symbolom rodiaceho sa svetla.

Dokončovacie práce na zariadení novej chrámovej svätyne riadil prepošt Anton zo Šankoviec (1486 – 1500), ktorý povolal rezbárov z Viedne, aby vyhotovili nové chórové lavice pre kanonikov tzv. stally. Podľa záznamov kanonickej vizitácie z roku 1736 bola na týchto laviciach tabuľka s vročením 1497. V tom istom roku presbytérium slávnostne konsekroval ostrihomský arcibiskup Tomáš Bakóc.

Stavebne nadväzujúc na architektúru presbytéria, vznikla pravdepodobne v poslednej štvrtine 15. storočia prístavba k severnej stene chrámovej lode – kaplnka svätej Anny, ktorá zvonku prekryla severný portál spred polovice 14. storočia.

Definitívnym zavŕšením stredovekého vývinu bratislavského Dómu bola ďalšia prístavba – neveľká neskorogotická predsieň pristavaná k južnému portálu okolo roku 1510. Podľa všetkých znakov jej vznik možno pripísať inej významnej osobnosti viedenského staviteľstva, moravskému rodákovi Antonovi Pilgramovi. Hoci prístavba k južnej stene chrámovej lode svojimi architektonickými prvkami nesie stopy zanikajúcej gotiky, portál na východnej strane predsiene patrí už do nového stavebného slohu – renesancie. Portál južnej predsiene ostal na dlhší čas jedinou cudzorodou architektonickou súčasťou gotického chrámu.

Z 13. storočia sa nezachovali nijaké údaje o výzdobe starého, pôvodného kostola. Nevieme nič o počte oltárov, ich slohovom prevedení či zasvätení. Navyše, keď v roku 1273 chrám vyhorel, všetko cenné zariadenie sa buď zničilo alebo ulúpilo.

Situácia sa zmenila začiatkom 14. storočia. Dary od panovníka, kléru, ale aj bohatých mešťanov postupne zapĺňali chrámový interiér a zachovali sa aj prvé správy o oltároch kostola. V druhej polovici 14. storočia boli v Dóme už viaceré oltáre: oltár svätého Jána Krstiteľa (1354), oltár svätého Juraja a svätého Vojtecha (1373). Okrem toho pribudli oltáre i v kaplnkách. V priebehu druhej polovice 15. storočia vznikli štyri oltáre v presbytériu – hlavný oltár a bočné oltáre svätého Kríža (z roku 1483), Panny Márie a Najsvätejšieho Spasiteľa.

Hlavný oltár podľa opisu z roku 1734, ako aj podľa dochovanej medirytiny z roku 1655, ktorá vznikla pri príležitosti korunovácie Leopolda I., bol monumentálny drevený neskorogotický krídlový oltár s predelou a pohyblivými krídlami. Ukončoval ho vysoký nadstavec s fiálami. Na južnej strane oltára bol erb Mateja Korvína, na severnej erb jeho druhej manželky Beatrix. V oltárnej skrini bolo súsošie svätého Martina spolu so skulptúrami svätého Jána Krstiteľa a svätého Šebestiána. Predela obsahovala motív narodenia Krista. Na vonkajších krídlach obsahoval reliéfy Zvestovanie a Navštívenie Panny Márie; vnútorné krídla niesli obrazy s pašiovým cyklom.

Hlavný oltár svätého Martina bol v Dóme až do roku 1734. V rámci barokových úprav arcibiskupa Imricha Esterházyho ho v tom roku odstránili, preniesli do Trhovej Hradskej, kde však pri požiari v 19. storočí zhorel (do dnešných čias sa však zachovali dva jeho fragmenty - reliéf označovaný ako Narodenie Krista z „Hlohovca“ sa nachádza v zbierkach Slovenskej národnej galérie a sochu Panny Márie zo skupiny Zvestovania vlastní farský úrad vo Veľkom Bieli).

V štyridsiatych rokoch 16. storočia sa v meste začala udomácňovať nová cirkev – protestantská. Okrem toho, že prívrženci tejto viery dominovali v mestskej samospráve, aj kňazi hlásiaci sa k evanjelickej cirkvi mali prevahu nad katolíckymi duchovnými. Na prelome 16. a 17. storočia sa k protestantizmu hlásilo viac ako deväťdesiatpäť percent stálych obyvateľov Bratislavy. Vyvrcholením tohto stavu bolo, keď sa v roku 1619 stal mestský farský Kostol svätého Martina na dva roky evanjelickým kostolom (do 7. mája 1621). Uvedené obdobie však na architektúre Dómu nezanechalo výraznejšie stopy.

18. storočie

Situácia sa začala meniť až začiatkom 18. storočia, keď v meste po období stagnácie došlo k nebývalému stavebnému rozvoju a hlavný mestský chrám dostal mimoriadne vplyvného a zámožného mecenáša v osobe hlavy uhorskej cirkvi – arcibiskupa Imricha Esterházyho. Hoci arcibiskupovu priazeň pocítili viaceré kostoly v Bratislave, najväčšiu pozornosť sústredil na farský kostol. Jeho zanietenosť pre umenie a kultúrny rozvoj sa prejavila nielen zveľadením chrámových priestorov v duchu nových umeleckých prúdov, ale najmä architektonicko-duchovným dotvorením farského chrámu. Vrcholom stavebných úprav bolo do priestoru medzi severný múr presbytéria a východné čelo severnej lode, na mieste gotickej sakristie, na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov 18. storočia pristavanie kaplnky zasvätenej alexandrijskému patriarchovi svätému Jánovi Almužníkovi.

Kaplnka koncipovaná v duchu viedenského baroka, dokončená v roku 1732, dostala umeleckú výzdobu hodnú európskej úrovne zásluhou najpoprednejších stredoeurópskych umelcov na čele so sochárom Georgom Rafaelom Donnerom. Arcibiskup Esterházy jej realizáciou sledoval dva ciele: kaplnka mala byť dôstojným miestom uloženia svätcových ostatkov a súčasne mala byť arcibiskupovou pohrebnou kaplnkou – pompéznym mauzóleom, kde mali byť uložené jeho telesné ostatky a jeho osoba na trvalú pamiatku zvečnená v bielom mramore.

Ostatky svätého Jána Almužníka boli podľa tradície darom tureckého sultána Bajazida II. kráľovi Matejovi Korvínovi v roku 1489 a od toho času boli uložené v kráľovskej kaplnke v Budíne. V roku 1526 po porážke uhorských vojsk pri Moháči boli v kráľovskom sprievode Márie Habsburskej, spolu s inými cennosťami a kráľovským pokladom, prevezené do Bratislavy a uložené na Hrade. Tu ostali až do 5. júna 1530, keď boli na príkaz Ferdinanda I. prevezené do Dómu svätého Martina, kde mali byť uložené až do čias, kedy sa budú môcť vrátiť na pôvodné miesto do Budína. V bratislavskom farskom chráme ich najprv uložili v sakristii, kde odpočívali vyše sto rokov. Miesto však nebolo vhodné. Preto dal arcibiskup Peter Pázmaň postaviť v presbytériu po ľavej strane hlavného oltára mramorový náhrobok, do ktorého svätcove ostatky v striebornej rakve slávnostne preniesli 23. januára 1632. Hrobka v takomto stave tu existovala nasledujúcich sto rokov, až do uloženia svätcových ostatkov na terajšie miesto v kaplnke svätého Jána Almužníka. Vzápätí nato hrobku zlikvidovali. V roku 1712 boli všetky cennosti, dovtedy dočasne uschovávané v Bratislave, vrátené do Budína, no svätcove ostatky zásluhou arcibiskupa Imricha Esterházyho a kardinála Christiana Augusta Saského ostali v bratislavskom Dóme. Ich dôstojné a definitívne uloženie vyriešila až výstavba kaplnky svätého Jána Almužníka zásluhou arcibiskupa Esterházyho. Akt slávnostného uloženia svätcových ostatkov prebehol 28. októbra 1732. Udalosť bola natoľko významná, že neušla pozornosti Mateja Bela. Vo svojich Noticiach atmosféru slávnosti približuje čitateľom takto:

„	Deň 28. októbra, zasvätený najsvätejším apoštolom Šimonovi a Júdovi, sa určil ako deň procesie na svätcovu počesť. Sotva svitol jasný deň, začali sa k Dómu schádzať zástupy ľudí, najrozličnejšieho postavenia, aby sa zúčastnili na bohoslužbách konaných pri všetkých oltároch. Cechy remeselníkov, každý pod svojou zástavou, sa medzitým postavili do obvyklých radov. Len čo posvätným obradom pozdvihli telo svätca, vnútri zazneli bubny a fanfáry a ostatný hudobný sprievod vonku, na hrade a okolo mesta duneli zasa opakované výbuchy a streľba z pušiek. Telo, už predtým uložené do novej rakvy, niesli duchovní. Hneď po nich nasledovali preláti, rady mníchov a kňazov, ako aj kolégium novozaloženej Spoločnosti svätého Jána. V dlhom rade ich sprevádzala šľachta, potom ostatné zhromaždenie všetkých stavov a už prv spomínané cechy remeselníkov, podľa toho, ako sem koho priviedla buď zbožnosť alebo záujem o sprievod, ktorý sa mal konať. Procesia bola veľkolepá, a pretože chvíľami zastala, aby si tým viac uctila pamiatku svätého Jána, trvala od ranných hodín až do druhej popoludní. Medzitým vojenský oddiel, ktorý tu bol prítomný i delá na hrade a v okolí mesta znovu a potom tretí aj štvrtý raz vystrelili. Keď tak preniesli posvätný poklad cez mesto, uložili ho do kaplnky s rovnakým prejavom úcty, ako pri vyzdvihnutí, aby tam požíval trvalé miesto odpočinku.	“
– [4]

Novovzniknutá duchovno-pohrebná stavba kaplnky sa po dohotovení stala skvostným uceleným umeleckým dielom a dodnes patrí k najvýznamnejším výtvorom barokovej architektúry na Slovensku.

Vzápätí po stavbe kaplnky sa v roku 1733 začalo s radikálnou barokovou prestavbou chrámového interiéru. V apríli nasledujúceho roku odstránili gotické oltáre a Georg Rafael Donner začal tvoriť nový hlavný oltár svätého Martina. Mohutný baldachýnový oltár koncipovaný ako javisko predstavujúce kľúčovú časť svätomartinskej legendy – výjav ako sa svätý Martin delí so žobrákom o plášť – mal v ústrednej časti umiestnené olovené jazdecké súsošie svätého Martina so žobrákom (vytvorené v roku 1734). Po stranách mohutnej stĺpovej architektúry zakončenej volútami a svätoštefanskou korunou boli adorujúci anjeli. Slávnostná posviacka nového oltára nitrianskym biskupom Žigmundom Berénim sa konala na sviatok svätého Imricha 5. novembra 1735.

Pri regotizácii Dómu v roku 1865 však oltár odstránili. Jeho ústrednú časť, súsošie svätého Martina presunuli a umiestnili pod prístrešok medzi oporné piliere z južnej strany presbytéria, kde stálo až do roku 1912 (od uvedeného roku je opäť v kostole, ale už len ako voľná socha v južnej lodi). Anjelov predali do Maďarskej národnej galérie. Ostatné oltárne súčasti – vázy, nadstavec a pozadie s dekoratívnou výzdobou – sa nezachovali. O podobe barokového hlavného oltára tak svedčia iba medirytiny a litografie z 18. a prvej polovice 19. storočia.

V barokových úpravách interiéru sa pokračovalo inštalovaním dvoch oltárov (Panny Márie a svätého Michala) z rokov 1737 – 1738 pri víťaznom oblúku a kanonických stáll, zdobených skupinou dvadsiatich ôsmich nadživotných búst, v presbytériu, ktoré takisto vytvoril Georg Rafael Donner. Tie nahradili pôvodné gotické lavice z roku 1497.

Ďalšie úpravy nasledovali vzápätí: odstránila sa kazateľnica zo 17. storočia a bola nahradená novou z roku 1747, odstraňovali sa staré gotické krídlové oltáre, pribúdali oltárne a závesné obrazy a nové plastiky. Podľa súpisu inventára, vyhotoveného v roku 1755, mal Dóm svätého Martina pätnásť oltárov; súčasťou vybavenia bolo viacero náhrobných plastík, monumentálne drevené pohrebné štíty s erbami a vojenskými trofejami umiestnené na stenách presbytéria a oboch lodí Dómu. Okrem malých výnimiek žiaden z týchto doplnkov dnes neexistuje – všetky padli za obeť regotizácii kostola v rokoch 1865 – 1877.

Cenným historicko-archívnym dokumentom popisujúcim zariadenie chrámu sa stalo dielo významného polyhistora Matej Bela Notitia Hungariae novae historico geographica (Historicko-zemepisný poznatok o súvekom Uhorsku) z rokov 1735 – 1742. Vďaka nemu vieme, v akom stave sa farský kostol v Bratislave nachádzal v období pred barokovou úpravou. Dozvedáme sa o mnohých umeleckých súčastiach interiérového vybavenia, ktoré sa do dnešných dní nezachovali. Iba tak vieme o existencii napr. kolektívneho reprezentačného náhrobku siedmich ostrihomských arcibiskupov v presbytériu (hornú časť náhrobnej tabule ozdoboval obraz ukrižovaného Spasiteľa a nápis: FONS ET ORIGO BONORUM OMNIUM (Prameň a pôvod všetkého dobra) či symbolického náhrobku Alexandra Veľkého tesne pri vstupe do chrámu. Verše na náhrobku, ktorých autorom bol Dómsky kanonik, opát Michal Verešmárty, panovníkom prichádzajúcim do Dómu prevziať symboly moci – korunu a žezlo – pripomínali pominuteľnosť svetských vecí. Nič sa nezachovalo ani z maliarskej výzdoby rakúskeho maliara Josepha Bernharta Reinera Mahlera (fasádová freska nad portálom z r. 1741, dekorácia hudobného chóru z r. 1747 – 1748).^[5]

V rokoch 1764 – 1766 sa uskutočnila veľká prestavba veže vyvolaná potrebou opravy po zásahu bleskom v roku 1760 (12. mája). Až do toho roku bola veža v porovnaní s veľkosťou chrámu malá, neproporčná. Nad podstrešnú rímsu kostola vyčnievala len jediným podlažím, v ktorom bola umiestnená zvonica so zvonmi. Priestor zvonice bol pravdepodobne zaklenutý gotickou krížovou klenbou a na všetky štyri strany otvorený veľkými gotickými oknami. Jedno okno viedlo do podstrešia nad chrámovým trojlodím. Veža bola na nárožiach vybudovaná z otesaných kamenných kvádrov. Tie prechádzali vo výške okien zvonice do výklenkov, v ktorých na mohutných konzolách stáli sochy svätcov, prikryté kamennými strieškami, zavŕšenými typickými gotickými fiálovými vežičkami. Veža bola zakrytá pyramidálnou stanovou strechou. Dá sa predpokladať, že krytina bola z pálenej hliny.

Podľa návrhu architekta Uhorskej kráľovskej komory v Bratislave Franza Antona Hillebrandta jej prestavbu realizoval bratislavský staviteľ Franz Karol Römisch.^[6] Veža, ktorú zvýšili asi o dvadsaťštyri metrov, dostala do nadstavanej časti hodinový stroj so štyrmi ciferníkmi. Súčasne prispôsobili nový priestor pre zvony pod hodinovým strojom. Zvuk zvonov sa rozliehal vysokými barokovými oknami na všetky štyri svetové strany. Zmena nastala aj v exteriéri veže. Pribudli tu nové architektonické prvky – pilastre, plastická bosáž, výrazné rímsy. Skromnejší gotický ráz veže tak ustúpil novým barokovým predstavám tvorcov. Jej pompéznosť umocnila nová medená helmica so zvlneným obrysom, na vrchole ktorej v roku 1765 umiestnili už nie kríž ale pozlátený model uhorskej kráľovskej koruny. Slávnostné osadenie koruny sa konalo v utorok 15. októbra 1765, keď do koruny predtým vložili pamätný pergamen s menom kráľovnej Márie Terézie a ďalších členov panovníckeho rodu. Koruna, vynímajúca sa na hrote veže do dnešných dní, sa stala trvalým symbolom a pripomienkou funkcie bratislavského Dómu ako hlavného korunovačného kostola Uhorska.

Pri týchto úpravách umiestnili na hlavnú korunnú rímsu skupinu barokových plastík – na piliere vyčnievajúce zo západnej fasády kamenné barokové sochy apoštolov svätého Petra a svätého Pavla a do výklenku v strede fasády medzi nimi kolosálnu sochu Krista. V rokoch 1764 – 1766 sa zavŕšila veľká a slávna éra barokovej výzdoby Dómu svätého Martina. Obdobie druhej polovice 18. storočia poznačila stagnácia zapríčinená o. i. zavedením osvietenských reforiem Jozefa II. Ich dôsledkom bol napr. zákaz zdôrazňovania výzdoby chrámov, obmedzenie osvetľovania či redukcia večerných bohoslužieb. Pri Dóme zanikli bratstvá svätého Jána Almužníka a Božieho tela a v roku 1787 vyšlo dokonca nariadenie o zrušení bratislavskej kapituly. Aj keď mnohé z opatrení priamo narúšali základné funkcie kostola a viacerí cirkevní predstavitelia s nimi nesúhlasili, predsa sa časť duchovenstva s panovníkovými nariadeniami stotožnila. Jedným z horlivých zástancov jozefínskych reforiem v oblasti cirkevnej politiky bol aj známy spisovateľ a kanonik bratislavskej kapituly Jozef Ignác Bajza. V románe René mláďenca príhodi a skúsenosťi sa postavil proti nadmernej pompéznosti kostolov: „Načo je to množstvo drahocenných svietnikov a lámp? Načo toľko drahých maliarskych, rezbárskych, sochárskych a zlatníckych výtvorov?“

19. storočie a regotizácia

13. júna 1833 vežu opäť zasiahol blesk. Jeho následkom vznikol požiar, ktorý vežu aj s korunou na jej špici poškodil, zničil krov pod strechou, no zvonom ani hodinovému stroju neublížil. Havarijný stav odstránili najprv provizórne zastrešením ihlancovou strechou. Trvalo však trinásť rokov, než ju definitívne opravili. Podľa návrhu staviteľa Ignáca Feiglera st. však zmenili tvar zastrešenia tak, aby podľa vtedajšieho vkusu harmonizovala s gotickou architektúrou chrámu. Vzhľadom na citeľné poškodenie koruny prešporskí meďotepci – Carl Mayer (autor koruny) a Johann Gschnatl (autor podušky) – zhotovili v novembri 1846 úplne novú pozlátenú napodobeninu uhorskej kráľovskej koruny, ktorú 25. novembra 1846 po ďakovnej bohoslužbe vytiahli na vežu kostola.

Korunu z veže sňali ešte dvakrát – to už až v 20., resp. 21. storočí. Prvý raz tak urobili po takmer šesťdesiatich rokoch v roku 1905. 25. augusta toho roku ju po predchádzajúcom sňatí (9. augusta 1905) a rekonštrukcii (súčasťou bolo jej pozlátenie v dieňach zlatníckej firmy Mórica Weinstabla) na jediný deň vystavili verejnosti pri severnom vchode svätyne. 26. augusta ju opäť umiestnili na vrchol veže, aj spolu s bleskozvodom, ktorý na ňu upevnil miestny profesor fyziky Franz Floridus Rómer. Zatiaľ posledná rekonštrukcia koruny spojená s jej zložením s hrotu veže prebehla v období od 17. augusta do 27. septembra 2010. Od 27. septembra do 10. októbra 2010 bola pre návštevníkov vystavená v interiéri južnej predsiene. Pre jej opätovným osadením na vežu do nej vložili dokumenty pre nasledujúce generácie.

Chrámové okná pod vežou upravili tak, aby robili dojem originálnych gotických okien. Fasádu západného priečelia a všetky strany veže doplnili štukovou dekoráciou, ktorá vychádzala z gotických predlôh. Veža s fasádou tvorili jediný harmonický celok.

Obdobie druhej polovice 19. storočia prinieslo najciteľnejší zásah do architektúry chrámu. Znamenalo nástup radikálnych zmien a redukciu barokového inventáru. Zmeny boli vyvolané novými názormi panujúcimi v pamiatkovej starostlivosti druhej polovice 19. storočia – purizmom a historizmom. Ich iniciátorom a organizátorom bol mestský farár a kanonik Karol Heiller (1811 – 1889). Architektom regotizácie a súčasne autorom všetkých výtvarných návrhov mobiliáru presbytéria bol arcibiskupský architekt Jozef Lippert. Radami mu pomáhal aj Arnold Ipoly-Stummer, vysoký cirkevný hodnostár a významný uhorský historik umenia tej doby.

Hlavným zmyslom týchto smerov bol návrat k pôvodnému gotickému chrámu, čo vylučovalo prítomnosť akéhokoľvek diela, ktoré by sa po formálnej stránke nezhodovalo s gotickými pamiatkami 15. storočia; preto museli byť z chrámového interiéru odstránené všetky doplnky z neskorších slohových období – renesancie a baroka. Ako prvá bola v roku 1854 reštaurovaná severná kaplnka svätej Anny. Odstránili oltár; do polí krížovej klenby pribudli ornamentálne maľby s medailónmi štyroch evanjelistov (dielo Carla Jobsta).

Stavebný ruch však kostol zasiahol naplno v polovici šesťdesiatych rokov 19. storočia, po založení Spolku na reštaurovanie bratislavského Dómu (Pressburger Domrestaurirugsverein) v roku 1863, na čele s Karolom Heillerom. Na realizácii regotizačných úprav mala najväčší podiel kamenárska firma Alojza Rumpelmayera. Reštaurátorské práce v presbytériu Dómu začali 2. júla 1865. Ako prvé odstránili epitafy, pohrebné štíty a ostatné hnuteľné veci; hneď za tým nasledoval Donnerov hlavný oltár. Napriek nevôli a protestom nielen veriacich ale aj odborníkov jeho odstránenie dôvodil vtedajší podpredseda Spolku Teodor Edl:

„	Celé dielo nemá žiadnu umeleckú hodnotu a tak sa ho možno zrieknuť bez zneváženia jeho zaslúžilého pôvodcu, keďže hlavné dielo oltára – jazdecká socha – sa ponecháva.	“
– [7]

Zlikvidovali aj Donnerove barokové stallá (operadlá sa dnes nachádzajú vo viedenskom Paláci Kinských, busty kúpil pre svoju zbierku známy taliansky inžinier Enea Lanfranconi, od ktorého sa dostali do Budapešti) a dlažba.

Výsledkom týchto prác bol vzhľad svätyne v štádiu holej stavby. Vzápätí sa pristúpilo k novému zariaďovaniu presbytéria v duchu historizmu. Prvým krokom bola maliarska výzdoba klenby. Ornamentálno-dekoratívnu fresku namaľoval Abondio Issela v roku 1866. Na ľavej stene presbytéria pribudol maľovaný štylizovaný dekoratívny rám s iniciálou, so zoznamom tu korunovaných panovníkov, dielo maliara Carla Jobsta. Ten istý umelec sa po maliarskej stránke podieľal aj na realizácii novogotického hlavného oltára, ktorý podľa návrhu architekta Jozefa Lipperta zhotovil stolár Ignác Karger. Prestavané presbytérium konsekroval 11. novembra 1867 uhorský prímas Ján kardinál Simor, ktorého erb sa nachádza na organovej empore.

Po dokončení regotizácie presbytéria sa pristúpilo k úpravám aj v chrámových lodiach a kaplnkách. Z chrámu odstránili všetky barokové oltáre ako aj ostatný barokový mobiliár. Počet nových, neogotických oltárov tak klesol na tri – Sedembolestnej Panny Márie, svätého Ondreja a Kalvárie. Na sklonku 19. storočia prišlo k veľmi zásadnému stavebnému zásahu do exteriéru chrámu. Týkal sa obnovy pôvodne gotického portálu na severnej strane chrámu a predchádzali mu stavebné úpravy bezprostredného okolia kostolnej veže.

Až do leta 1892 plnila Dómska veža dve funkcie; okrem bežnej chrámovej funkcie so všetkým čo k tomu patrí, bola súčasne aj dôležitou baštou mestského opevnenia, ktorého dvojité hradby vrastali zo severu i z juhu priamo do chrámových múrov. Cez ne prečievala mohutná chrámová veža predsunutá až do obrannej priekopy a bola tak dôležitým fortifikačným prvkom stavby. Práve v lete roku 1892 časť opevnenia priliehajúceho k veži odstránili a razom sa na jeho mieste odkryli nové pohľady. Ako najnevzhľadnejší prvok sa ukázali drevené dvojkrídlové chrámové dvere dovtedy zastrčené v nehostinnom uličnom krídle. Nové riešenie, už nie s dverami ale s honosným segmentovým portálom zakomponovaným do predstavanej predsiene priestor nielenže „prevzdušnilo“ ale mu dodalo veľkolepý vzhľad. Nový portál v rokoch 1893 – 1895 zrealizoval prešporský staviteľ Alexander Feigler podľa projektu viedenského architekta Karola Haybäcka.^[8]

Súčasťou regotizácie Dómu svätého Martina bolo aj osadenie nových vitrážových okien. Dodnes predstavujú samostatnú a dôležitú kapitolu umelecko-historickej výzdoby Katedrály svätého Martina, pričom chrám patrí medzi objekty s najbohatším zastúpením vitráží na Slovensku. Ich zhotoviteľmi boli firmy Karola Geylinga z Viedne a Eduarda Kratzmanna z Budapešti. Dvadsaťtri historizujúcich vitráží rozmiestnených po celom obvode múrov chrámu (vo svätyni a oboch bočných lodiach po deväť, na empore za organom a v južnej predsieni po jednom a tri v kaplnke svätej Anny) má dôležitú výpovednú historickú hodnotu – imformujú o dobe ale najmä o osobách svojich donátorov, ktorými boli významní cirkevní hodnostári, ale aj svetskí predstavitelia mesta, a ktorí sú na nich na početných textoch menovite uvedení. Okná bohaté na dekor i na figurálne námety sú veľmi zaujímavým svedectvom z hľadiska historického, heraldického a ikonografického. Vitráže bratislavského Dómu majú vysokú kvalitatívnu úroveň. Okrem ikonografickej hodnoty ich historicko-dokumentačná hodnota spočíva nielen v dedikačných nápisoch, ale aj v skutočnosti, že patria k minimu tých vitráží na Slovensku, kde máme preukázateľne identifikovaných ako autora návrhu tak aj jeho realizátora.

Po skončení procesu regotizácie dostal Dóm svätého Martina vzhľad, aký poznáme dnes. 26. júla 1877 ho slávnostne konsekrovali. Napriek tomu, že rozsiahlu renováciu formálne ukončili až v deväťdesiatych rokoch 19. storočia, niektoré nasledujúce úpravy prebiehali ešte začiatkom 20. storočia.

Prehliadka Dómu

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

---