Slovo aleluja alebo haleluja pochádza z hebrejského výrazu הללו יה (hal^elú-jáh), ktorý znamená Chváľte Pána. Okrem imperatívu slovesa הלל hillel- chváliť obsahuje tento výraz aj Božie meno v jeho kratšej podobe יה (yh, „jáh“). To sa obvykle prekladá jednoducho ako „Pán“, „Hospodin“, alebo „Jehova“.

Latinská podoba tohoto termínu, z ktorej potom vznikla podoba slovenská, je alleluia.

Tento výraz sa (vo svojich rôznych obmenách hal^elú-jáh, hal^elú-él, hal^elú-hú a pod.) vyskytuje najmä v starozákonných žalmoch. Kresťanské cirkvi ho prevzali a urobili z neho jedno z kľúčových a najpoužívanejších slov v liturgii, podobne ako to urobili aj s inými hebrejskými slovami (amen a pod.)

Vo fonetickom prepise do gréčtiny sa slovo aleluja objavuje veľmi hojne ako súčasť hymnov v knihe Zjavenia svätého Jána, kde je už ustáleným liturgickým prvkom. V rímskokatolíckej cirkvi (presnejšie v latinskom obrade) je výrazom charakteristickým pre veľkonočné obdobie. Preto sa v pôstnom období nepoužíva vôbec, až zaznie prvý raz slávnostne na vigílii na Bielu sobotu, kedy cirkev chváli Boha za vzkriesenie Krista. Naopak, v byzantskom obrade je predpis o speve aleluja namiesto prokimena alebo spevu Boh je Pán na utierni znakom pôstneho obdobia.