Prijateľný kompromis (Ján Praško nazýva túto metódu "asertívna obligácia") je asertívna komunikačná technika, jej cieľom je v prípade konfliktu záujmov dosiahnutie konsenzu.

Keďže asertivita neznamená prosté uskutočňovanie vlastných cieľov a víťazstvo na úkor partnera (moje víťazstvo - prehra partnera), naopak - zohľadňujeme jeho psychickú pohodu (víťazstvo moje i partnera)- a táto technika nám to umožňuje.

Použitie tejto metódy v sebe zahŕňa

• asertívnu odpoveď "nie"
• vyjadrenie pocitov
• vysvetlenie
• empatiu
• kompromis či konsenzus

Partner môže mať iné ciele ako ja (a môže byť pritom i rovnako asertívne zdatný). Ak neriskujeme našu sebaakceptáciu a pocit spokojnosti so sebou samým, je vhodné navrhnúť mu prijateľný kompromis. Ak by kompromis zasahoval do sebaúcty partnerov, nie je prijateľný a nie je riešením.

Príkladom môže byť napr. súhlas s určitým termínom výmeny tovaru, alebo dohoda typu niečo za niečo, možné je riešenie presunúť i na náhodu - hodíme si napr. korunou. O materiálnych cieľoch sa zjednávať dá, ak sa kompromis nedotýka sebaúcty vyjednávajúcich.

Iné projekty

• Wikiknihy ponúkajú texty a príručky na tému Prijateľný kompromis

Zdroje

• Ján Praško: Asertivita v partnerství
• M. J. Smith: When I say no, I feel guilty