A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Ílchanát per. سلسله ایلخانی čín. 伊利汗国
| |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Geografia
| |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Rozloha
|
3750000 km²
(Približne v roku 1310) | ||||||||||||||||||||||||||||||||||
Obyvateľstvo | |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Národnostné zloženie
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||
Štátny útvar | |||||||||||||||||||||||||||||||||||
Materský štát
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||
Vznik
|
1256 – Mongoli vyvrátili Chórezmskú ríšu a založili chanát
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||
Zánik
|
1335 – Smrť posledného Ílchána a rozpad chanátu
| ||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Ílchanát[1][2][pozn. 1] (iné prepisy a názvy: Ilchanát[3], ríša Ilchánov[4], ríša Ílchánov[5], Ílcháni,[6] Ilcháni,[4] Ílchánovci[7], Ilchánovci[8]) bol jedným zo štyroch mongolských chanátov, ktoré vznikli po fragmentácii Mongolskej ríše v polovici 13. storočia. Rozprestieral sa na území Perzie (dnešný Irán) a na území dnešného Iraku, Sýrie, Afganistanu, Turkménska, Arménska, Azerbajdžanu, Gruzínska, Turecka a západného Pakistanu. Jeho mocenské centrum sa nachádzalo v Perzii.
História
Po mongolskej invázii do Perzie v rokoch 1219 – 1224 a rozvrate Chórezmskej ríše sa oblasť dostala do moci Mongolska. V nasledujúcom období bolo územie často plienené a krajina sa dostala do chaosu, ktorý prestal až do 40. rokov 13. storočia. V roku 1243 získali Mongoli po bitke pri Köse Dağ nadvládu nad Anatóliou a do čiastočne vazalského postavenia sa dostali aj kilikijskí Arméni, ktorí v Mongoloch videli spojencov. Po tom, čo sa v roku 1249 stal veľkým chánom Möngke, poslal v roku 1251 spolu s pätinou mongolského vojska na západ ako správcu svojho brata Hülegüa. Do Perzie Hülegüho vojsko dorazilo až v roku 1256, pretože bol počas cesty zdržiavaný slávnosťami usporadúvanými podrobenými vládcami. Hülegüho prvými úlohami bolo rozdrvenie šiitskej sekty asasínov a ich centra v Alamúte a podrobenie si sunnitského abbásovského kalifa v Bagdade v roku 1258. Kalif al-Musta'sim a jeho rodina boli popravení a mesto vyplienené. Následne sa Hülegü obrátil na Sýriu, ktorá patrila Mamlúkom. Po tom, čo porazil mamlúcke vojsko pri Manbidži obsadili Mongoli Aleppo a Damask, avšak následne sa Hülegü pre smrť Möngkeho vrátil do Perzie a vedenie prenechal veliteľovi Ketbugovi. Ketbugovi sa síce podarilo preniknúť až do Palestíny, avšak už v roku 1260 boli Mongoli Mamlúkmi pri Ajn Džálút porazení a museli Sýriu opustiť.[9]
Möngkeho smrť znamenala postupnú fragmentáciu Mongolskej ríše. Hoci Hülegü spočiatku spolupracoval s veľkým chánom Kublajom, Ílchanát sa stal samostatným a v nasledujúcom období viedol vlastnú politiku zameranú najmä proti Mamlúkom a Zlatej horde na severe. Obdobie bolo naplnené mnohými bojmi, no čiastočne sa darilo aj vede. Spomedzi astronómov vynikol najmä Nasíruddín Túsí, vďaka ktorému vznikla v Maráge hvezdáreň. Spojencov Hülegü hľadal na západe u križiakov a v Byzantskej ríši. Hülegüov syn Abaka si za ženu dokonca vzal dcéru byzantského cisára Michala VIII., a dobré vzťahy sa snažil udržiavať aj s pápežom. Kresťanský vplyv v krajine vzrástol a význačnej podpore sa tešili najmä nestoriáni, s ktorými Hülegü sympatizoval. Samotní mongolskí panovníci však ku kresťanstvu oficiálne nekonvertovali a v náboženských otázkach boli pomerne vlažní. I napriek kresťansko-mongolskej koalícii sa však Ílchánom Mamlúkov zo Sýrie vyhnať nepodarilo. V roku 1265 Hülegü zomrel a moci sa ujal jeho syn Abaka. Boje sa v tomto období viedli s Mamlúkmi v Sýrii, Čagatajmi v Chorasáne a Zlatou Hordou na Zakaukazsku. Abakov brat Teküder ako prvý ílchán prijal islam a spolu s ním aj meno Ahmad, čo vyvolalo nevoľu u mongolských veľmožov. To využila Teküderova opozícia na čele s Abakovým synom Argunom a Teküdera v roku 1284 zvrhla.
Moc krajiny v tomto období značne poklesla a úpadok sa prejavil najmä vo financiách. Ešte v roku 1284 bol popravený aj vezír Šamsuddín Džuvajní, ktorého vyvýšil ešte prvý ílchán Hülegü, a vo vnútornej politike sa Argun začal opierať o podporu nového židovského vezíra, pôvodne lekára Saʿd al-Daulu. To sledovali ostatné vrstvy s nevôľou a situácia vyústila do protižidovských nepokojov. Za vlády Gajchatua, najslabšieho ílchánskeho panovníka sa v krajine v snahe vyriešiť neblahú situáciu začali podľa čínskeho modelu používať papierové peniaze (čau), ktoré však zostali nepochopené a odsúdené k neúspechu. Kovové peniaze mali byť v mestách zamenené za papierové, čo ale spôsobilo krach trhu a vznik hospodárskej anarchie. Nepokoje a zlé vzťahy panovníka s domácimi veľmožmi vyústili v Gajchatuovu popravu a nastolenie vlády Bajdu-chána, ktorý sa pri moci udržal rok, kým nebol zvrhnutý Argunovým synom Gazanom.[10]
Počas vlády ílchána Gazana sa krajina začala spamätávať z predchádzajúcich rokov plných nepokojov, bola uskutočnená menová a váhová reforma. Pravdepodobne po smrti veľkého chána Kublaj-chána, prerušila krajina kontakty s veľkými chánmi v Číne a Gazan prestal využívať titul ílchán, ktorý hoci už len formálne, no predsa podkopával jeho suverenitu. Východní panovníci sa tiež prestali spomínať v dokumentoch a na minciach. V roku 1295 prijal Gazan sunnitský islam, ktorý vyznávala väčšina miestnej nemongolskej populácie, a narozdiel od pokusu jeho predchodcu Teküdera šlo tento raz o pokus úspešný, pretože na islam prestúpila aj väčšina dovtedy budhistickej, či kresťanskej šľachty. Začalo sa s perzekúciou budhistov, ktorí boli obvinení z idolatrie a postihy zasiahli aj židov a kresťanov. Mongoli sa začali asimilovať s miestnymi vrstvami a mongolsko-čínsky prvok ustupovať perzskému a tureckému. Gazanova vláda býva spájaná aj s podporou umenia, spomedzi učencov vynikol napríklad historik a lekár Rašíduddín Fazlulláh at-Tabíb.[11][12]
Gazanov brat Öldžejtü na úspešné Gazanove reformy nenadviazal a moc krajiny začala upadať. O slovo sa začali hlásiť staršie regionálne rody, ako Kartovci, Hazáraspovci, či Churšídovci, ktoré dovtedy prežívali v tieni Mongolov, a viac moci chceli získať aj pôvodne mongolskí šľachtici ako Čúpánovci, či Džalájírovci. Boje s nepriateľmi sa stále častejšie začali odohrávať na dovtedy výsostnom ílchanátskom území.[13] Öldžejtüov krok prestúpiť v roku 1310 na šiitizmus v krajine vyvolal pobúrenie a priviedol krajinu takmer k občianskej vojne. Situácia sa zmiernila až po tom, čo Öldžejtü v roku 1316 zomrel a jeho syn Abú Sa‘íd znovu prijal sunnitský smer islamu. Po tom, čo Abú Sa‘íd v roku 1335 zomrel bez priameho dediča sa ríša začala nadobro rozpadať a príslušníci vedľajšej vetvy Ílchánovcov, medzi nimi i jedna žena, si moc udržali len na niektorých územiach, kde ako bábkoví vládcovia vládli do roku 1353.[14][15]
Zoznam Ílchánov[16]
- Hülegü (aj Hulagu) (1256 – 1265)
- Abaka (1265 – 1282)
- Teküder (prijal meno Ahmad) (1282 – 1284)
- Argun (1284 – 1291)
- Gajchatu (1291 – 1295)
- Bajdu (1295)
- Gazan (1295 – 1304)
- Öldžejtü (1304 – 1317)
- Abú Sa‘íd (1317 – 1335)
Poznámky
- ↑ Niekedy písané aj s malým í (ílchanát). Termín „ílchanát“ znamená knieža krajiny alebo knieža mieru (Tauer) a možno ho vo význame podriadený chánovi.
Referencie
- ↑ chanát In: Encyclopaedia Beliana . Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, . Dostupné online. ISBN 978-80-556-0487-9.
- ↑ NICOLLE, David. Pád Akkonu 1291. Praha : Grada Publishing, 2010. Dostupné online. ISBN 978-80-247-3414-9. (po česky)
- ↑ DUŠEK, Jiří. Astronomie ve jménu Alláha . Brno: Amatérská prohlídka oblohy v spolupráci s Hvězdárnou a planetáriem Mikuláše Koperníka v Brně, október 1997, . Dostupné online.
- ↑ a b Historica. Jedinečný atlas svetových dejín s viac ako 1200 mapami. Bratislava : Slovart, 2011. 512 s. ISBN 978-80-556-0487-9. S. 333, 351.
- ↑ Dejiny Azerbajdžanu . Bratislava: Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, . Dostupné online.
- ↑ VOGELSANG, Willem. Dějiny Afghánistánu. Praha : Grada Publishing, 2010. ISBN 978-80-247-3077-6. S. 203. (po česky)
- ↑ CVRKAL, Zdeněk. Írán - stručná historie států. Praha : Libri, 2007. ISBN 978-80-727-7337-4. S. 50.
- ↑ Obrazové dejiny sveta. Bratislava : Slovart, 2006. 656 s. ISBN 80-8085-101-8. S. 237.
- ↑ Tauer, str. 192 – 199
- ↑ Tauer, str. 194 – 196
- ↑ Mongol empire - The Il-Khans in Iran In: Encyclopedia Britannica . . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Tauer, str. 196, 200, 212
- ↑ Tauer, str. 198
- ↑ Il-Khanid dynasty In: Encyclopedia Britannica . . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ ILKHANS In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. B. Lewis, V. L. Ménage, CH. Pellat, J. Schacht. 2nd Ed. Vol. III. H – IRAM. Leiden : BRILL, 1986. ISBN 90-04-08118-6. S. 1121 – 1127. (po anglicky)
- ↑ TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2 Vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 388.
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antény
Chemické zdroje elektriny
Chladenie v elektrotechnike
Elektrická sústava automobilu
Elektrická trakcia
Elektrické prístroje
Elektrické súčiastky
Elektrické spotrebiče
Elektrické stroje
Čítanie (elektrotechnika)
Činný výkon
Štatistická dynamika
Živý vodič
Admitancia
Antiparalelné zapojenie
Asynchrónny motor
Blúdivý prúd
Bočník (elektrotechnika)
Diak (polovodičový prvok)
Displej s kvapalnými kryštálmi
Elektrická inštalácia
Elektrická rezonancia
Elektrická sila
Elektrická vodivosť
Elektrické zariadenie
Elektrický obvod
Elektrický zvonec
Elektroenergetika
Elektromer
Elektrometer
Elektromobil
Elektromotor
Elektromotorické napätie
Elektrotechnický náučný slovník
Elektrotechnika
Elektrotechnológia
Fázor
Faradayova klietka
Frekvencia (fyzika)
Graetzov mostík
Impedancia
Indukčnosť
Induktancia
Istič
Izolácia (elektrotechnika)
Izolant
Jadro vodiča
Jednobran
Jednosmerný prúd
Joulovo teplo
Katóda
Koaxiálny kábel
Kompenzácia účinníka
Konduktometria
Konektor (elektrotechnika)
Korónový výboj
Lanko (elektrotechnika)
Leptanie
Logické hradlo
Magnetická susceptibilita
Magnetizácia (veličina)
Merný elektrický odpor
Mobilné zariadenie
Napájací zdroj
Napäťový chránič
Napäťový násobič
Nortonova veta
Odpínač
Odpojovač
OLED
Olovený akumulátor
Paralelné zapojenie
Peltierov článok
Plošná hustota elektrického prúdu
Poistka (elektrotechnika)
Posuvný prúd
Prúdový chránič
Prenosové médium
Prieletový klystrón
Primárny elektrochemický článok
Reaktancia
Rekuperácia (dopravný prostriedok)
Relé
Reproduktorová výhybka
Rezistancia
Rozhranie (interface)
Sériové zapojenie
Seebeckov jav
Sekundárny elektrochemický článok
Settopbox
Skrat
Sonar
Spínač
Spínaný zdroj
Straty v mikropásikových vedeniach
Striedavý prúd
Stupeň ochrany krytom
Svetelná výbojka
Symetrizačný člen
Technická normalizácia
Tepelné relé
Tepelne vodivostný detektor
Termočlánok
Théveninova veta
Transformátor
Transformátor s fázovou reguláciou
Trojfázová sústava
Tuhá fáza (elektronika)
Tyratrón
Usmerňovač (elektrotechnika)
Uzemnenie
Uzol (vodiče)
Vírivý prúd
Výbojka
Varistor
Ventilátor
Vodič (elektrotechnika)
Voltov stĺp
Vstavaný systém
Zásuvka (elektrotechnika)
Zdroj (elektrotechnika)
Zisk antény
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk