Superskalárna architektúra (superskalarita) je v informatike jedným zo spôsobov zvyšovania výkonu procesora. Superskalarita umožňuje v jednom takte spracovať viac strojových inštrukcií zároveň, pretože niektoré časti procesora sú duplikované, napríklad matematický koprocesor (FPU) alebo aritmeticko-logická jednotka (ALU). Od viacjadrových procesorov sa superskalarita líši tým, že je zväčšený počet iba niektorých častí procesora.

Po prečítaní strojovej inštrukcie a jej dekódovaní rozhodne riadiaca jednotka, či je možné vykonať nasledovnú strojovú inštrukciu paralelne k práve spracovávanej predchádzajúcej inštrukcii. Ak áno, je jej vykonaním poverená v tú chvíľu nepoužitá duplikovaná časť procesora (napríklad druhý matematický koprocesor). Paralelné spracovanie nie je možné, ak nasledujúca inštrukcia pracuje s výsledkom predchádzajúcej strojovej inštrukcie, pretože v takom prípade je nutné počkať, až je predchádzajúca inštrukcia dokončená. O maximalizáciu efektu superskalarity sa stará prekladač, ktorý v rámci optimalizácie poskladá inštrukcie vo vhodnom poradí (reorganizáciu môže však vykonávať aj sám procesor) tak, aby nebolo nutné čakať.

U superskalárneho procesora dochádza k paralelizácii na úrovni (prúdu) strojových inštrukcií, ktoré za sebou nasledujú (to je odlišnosť od viacjadrových procesorov, ktoré spracúvajú súčasne inštrukcie z niekoľkých samostatných procesov alebo vlákien).

Superskalárne procesory obvykle používajú aj zreťazenie, avšak obidve techniky sú navzájom odlišné a nezávislé.

Pozri aj

• Pipelining
• Vlákno (angl. Thread)
• Paralelné programovanie

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Superskalární architektura na českej Wikipédii.