A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Žlč (gr. cholé; lat. bilis) je hustá telesná tekutina, ktorá sa tvorí v bunkách pečene, zbiera sa v žlčníku a počas trávenia sa vylučuje žlčovými cestami do dvanástnika. Jej sfarbenie sa mení podľa toho, v akom pomere sú zastúpené dôležité farbivá bilirubín a biliverdín, od žltej až po zelenú farbu. Keď je žlč veľmi hustá, má až hnedastú farbu.
Primárny účel žlče je rozklad tukov, vďaka čomu je umožnené ich vstrebávanie do organizmu. Emulguje lipidy, čo znamená, že zvyšuje ich rozpustnosť. Lipidy môžu byť následne štiepené lipázami. Žlč je taktiež médiom na vylučovanie látok, ktoré sú ťažko rozpustné vo vode.
Pohybová činnosť žlčníka a žlčových ciest a s ňou súvisiaca pohyblivosť žlče sa nazýva cholekinetika.
Zloženie žlče
Zloženie elektrolytu [1] | |
---|---|
Ión | Podiel |
Na+ | 130 – 165 mmol/l |
K+ | 3 – 12 mmol/l |
Cl− | 90 – 120 mmol/l |
HCO3− | 30 mmol/l |
pH | 8,0 – 8,5 |
Žlč obsahuje 82 % vody a elektrolytov. Je ľahko zásaditá (alkalická). Najdôležitejšou súčasťou žlče sú ale minerálne soli (12 %), ktoré majú centrálnu úlohu pri trávení tukov.
V žlči sa nachádzajú prvky ako lecitín, fosfolipidy (4 %), cholesterín (0,7 %) a odpadové produkty pečene, ktoré sa dostávajú do tráviaceho traktu a odtiaľ sa vylučujú z tela stolicou. Ďalšou zložkou žlče je bilirubín, ktorý vzniká hlavne rozpadom červených krviniek (hemoglobín).
Typickú farbu žlče spôsobujú žlčové farbivá: žltkastý bilirubín a zelenkastý biliverdín. Bilirubín sa rozkladá v črevách prostredníctvom tam sa nachádzajúcich baktérií na sterkobilín, bilifuscín a mezobilifuscín, ktoré dávajú stolici charakteristickú hnedú farbu.
Transport cholesterínu v žlči sa deje v micelách, ktoré sa skladajú z lecitínu, cholesterínu a žlčových solí. Vzájomný pomer a koncentrácia týchto troch látok nesmie mať veľké výkyvy, aby transport mohol fungovať. V opačnom prípade cholesterín kryštalizuje a tvoria sa žlčové kamene.
Fyziológia
Tvorba
Denne sa tvorí okolo 500 až 700 mililitrov žlče, ktorá sa uskladňuje v žlčníku. Žlč sa tvorí v bunkách pečene, hepatocytoch. Medzi dvoma hepatocytmi sa nachádzajú žlčové kanáliky (lat. canaliculi),tie sa spájajú do väčších kanálikov, ktoré nakoniec privádzajú žlč až do tráviaceho traktu. Prvky, ktoré sa vylučujú do žlčových kanálikov sú: lecitín, konjugované žlčové soli a hormóny, cholesterín a bilirubín. Taktiež sa takto vylučujú aj konjugované lieky. Hepatocyty odoberajú konjugované žlčové soli zo sínusoidov (mikroskopické krvné cievy), ktoré transportujú krv k hepatocytom. Bunkové membrány hepatocytov sú vybavené špecializovanými transportnými systémami pre žlčové soli.
Transport a uskladňovanie žlče
Intrahepatálne žlčovody tvoria drobné kanáliky postupne sa spájajúce do väčších vetiev pre jednotlivé segmenty a laloky pečene. Končia sútokom pravého a ľavého pečeňového žlčovodu (ductus hepaticus dexter et sinister). Extrahepatálne (mimopečeňové) žlčové cesty začínajú spoločným pečeňovým vývodom (ductus hepaticus communis), na ktorý sa krátko na to pripája ductus cysticus, ktorý pripája na žlčové cesty žlčník. Spojením žlčníkového a pečeňového vývodu vzniká spoločný žlčový vývod ductus choledochus v dĺžke asi 7,5 centimetra, ktorý smeruje dole za dvanástnikom a po prechode hlavovým koncom pankreasu ústi do dvanástníka (duodenum). Ešte pred vstupom do dvanástnika sa spája so pankreatickým vývodom (ductus pancreaticus), ktorý privádza tráviace enzýmy z pankreasu. Vývod do dvanástnika, obklopený svalovým zvieračom, sa nazýva papilla duodeni major.
V žlčníku sa ukladá žlč, ktorá tu spätným vstrebávaním vody zmenší svoj objem až na 10 % pôvodného.[2]
Význam
Žlč hrá veľkú úlohu pri štiepení a vstrebávaní tukov z jedál a podieľa sa na neutralizácii silne kyslej tráveniny prichádzajúcej zo žalúdka. Slúži taktiež k vylučovaniu rôznych odpadných substancií z tela ako sú cholesterín, bilirubín, lieky a produkty látkovej premeny. Produkcia žlče je dôležitá pre rovnováhu cholesterínu v tele. Ďalšou úlohou žlče je vylučovanie ťažkých kovov z tela a aktivácia enzýmov pankreasu. Žlčové kyseliny účinkujú mimochodom aj ako baktericíd.
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Ťažkosti
Pri poruche tvorby žlče alebo sekrécií sa dajú vysvetliť pri ľuďoch symptómy poruchy spaľovania tukov a vylučovanie produktov látkovej premeny. Zápcha žlčových ciest so zastavením prívodu žlče sa nazýva aj cholestáza. Pri tejto komplikácii sa vyskytuje neznášateľnosť tukov, lebo tieto sú prijímané len v malom množstve v čreve. Vysoké prijímanie tukov v strave spôsobuje mastnú stolicu (Steatorrhoe). Ďalej sa vyskytuje taktiež aj takzvaný posthepatický ikterus (Žltačka), lebo nemôže byť správne vylúčený Bilirubin, žlté farbivo, nasleduje žltnutie pokožky a slizníc. Pre nedostatok žlčníkových farbív sa zmení aj farba stolice/výkalov až do šeda. Zápchy môžu mať viaceré príčiny, ako nádor na pankrease, žlčníku, žlčových cestách alebo dvanástniku. Ďalšou príčinou môžu byť žlčníkové kamene v Ductus hepaticus communis alebo v Ductus choledochus. Len málokedy sa stáva, že je blokovaný Ductus cysticus a neprepúšťa žlč (Mirizzi-Syndrom).
Žlčové kamene sú výsledkom kryštalizovania žlče, keď pomer zmesi lecitínu, cholesterínu a žlčových solí vyjde z rovnováhy. Symptómy vznikajú len asi pri štvrtine všetkých prípadov. K tomu patria žltačka a koliky, bolesti na pravej strane v žalúdkovej oblasti.
Zdroj
Literatúra
- Manfred Dietel, Joachim Dudenhausen, Norbert Suttorp (Hrsg.): Harrisons Innere Medizin (15. Aufl.), ABW Wissenschaftsverlag, Berlin 2003, ISBN 3-936072-10-8.
- Eckhart G. Hahn, Jürgen F. Riemann: Klinische Gastroenterologie, Thieme, Stuttgart 1996, S. 1262–1269, ISBN 3-13-477703-7.
- Robert F. Schmidt, Florian Lang, Gerhard Thews: Physiologie des Menschen. Springer, Berlin 2004, ISBN 3-540-21882-3.
Referencie
- ↑ Georg Löffler, Petro E. Petrides: Biochemie und Pathobiochemie. (6. Aufl.) Springer, Berlin 1998. ISBN 3-540-64350-8.
- ↑ Stefan Silbernagl, Agamemnon Despopoulos: Taschenatlas der Physiologie. Sechste Auflage, S. 248. Thieme, Stuttgart 2003. ISBN 3-13-567706-0.
Iné projekty
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antény
Chemické zdroje elektriny
Chladenie v elektrotechnike
Elektrická sústava automobilu
Elektrická trakcia
Elektrické prístroje
Elektrické súčiastky
Elektrické spotrebiče
Elektrické stroje
Čítanie (elektrotechnika)
Činný výkon
Štatistická dynamika
Živý vodič
Admitancia
Antiparalelné zapojenie
Asynchrónny motor
Blúdivý prúd
Bočník (elektrotechnika)
Diak (polovodičový prvok)
Displej s kvapalnými kryštálmi
Elektrická inštalácia
Elektrická rezonancia
Elektrická sila
Elektrická vodivosť
Elektrické zariadenie
Elektrický obvod
Elektrický zvonec
Elektroenergetika
Elektromer
Elektrometer
Elektromobil
Elektromotor
Elektromotorické napätie
Elektrotechnický náučný slovník
Elektrotechnika
Elektrotechnológia
Fázor
Faradayova klietka
Frekvencia (fyzika)
Graetzov mostík
Impedancia
Indukčnosť
Induktancia
Istič
Izolácia (elektrotechnika)
Izolant
Jadro vodiča
Jednobran
Jednosmerný prúd
Joulovo teplo
Katóda
Koaxiálny kábel
Kompenzácia účinníka
Konduktometria
Konektor (elektrotechnika)
Korónový výboj
Lanko (elektrotechnika)
Leptanie
Logické hradlo
Magnetická susceptibilita
Magnetizácia (veličina)
Merný elektrický odpor
Mobilné zariadenie
Napájací zdroj
Napäťový chránič
Napäťový násobič
Nortonova veta
Odpínač
Odpojovač
OLED
Olovený akumulátor
Paralelné zapojenie
Peltierov článok
Plošná hustota elektrického prúdu
Poistka (elektrotechnika)
Posuvný prúd
Prúdový chránič
Prenosové médium
Prieletový klystrón
Primárny elektrochemický článok
Reaktancia
Rekuperácia (dopravný prostriedok)
Relé
Reproduktorová výhybka
Rezistancia
Rozhranie (interface)
Sériové zapojenie
Seebeckov jav
Sekundárny elektrochemický článok
Settopbox
Skrat
Sonar
Spínač
Spínaný zdroj
Straty v mikropásikových vedeniach
Striedavý prúd
Stupeň ochrany krytom
Svetelná výbojka
Symetrizačný člen
Technická normalizácia
Tepelné relé
Tepelne vodivostný detektor
Termočlánok
Théveninova veta
Transformátor
Transformátor s fázovou reguláciou
Trojfázová sústava
Tuhá fáza (elektronika)
Tyratrón
Usmerňovač (elektrotechnika)
Uzemnenie
Uzol (vodiče)
Vírivý prúd
Výbojka
Varistor
Ventilátor
Vodič (elektrotechnika)
Voltov stĺp
Vstavaný systém
Zásuvka (elektrotechnika)
Zdroj (elektrotechnika)
Zisk antény
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk