Samson Rafael Hirsch RaŠaR Hirsch
Narodenie	20. jún 1808 Hamburg, Nemecko
Úmrtie	31. december 1888 (80 rokov) Frankfurt nad Mohanom, Nemecko
Známy vďaka	moravský zemský rabín
Alma mater	Bonnská univerzita
Podpis
Odkazy
Commons	Samson Rafael Hirsch
Biografický portál

Samson Raphael Hirsch (* 20. jún 1808, Hamburg, Nemecko – † 31. december 1888, Frankfurt nad Mohanom) bol nemecký rabín. Preslávil sa ako duchovný otec myšlienky Torah im Derech Eretz v súdobom ortodoxnom judaizme. Jeho filozofia spolu s myšlienkami Azriela Hildesheimera, niekedy označovaná tiež ako neo-ortodoxia, mala značný vplyv na vývoj ortodoxného judaizmu.^[1] Hirsch bol rabínom v Oldenburgu, Emdene, potom bol menovaný za vrchného rabína Moravy, a od roku 1851 až do smrti viedol oddelenú ortodoxnú obec vo Frankfurte nad Mohanom. Napísal niekoľko významných kníh, a niekoľko rokov vydával mesačník Jeschurun, v ktorom sa snažil načrtnúť filozofiu judaizmu. Bol vehementným odporcom reformného judaizmu a rovnako oponoval aj raným formám konzervatívneho judaizmu.^[1]

Mladosť a vzdelanie

Hirsch sa narodil v Hamburgu. Jeho otec bol obchodník, venoval však veľa času štúdiu Tóry; starý otec, Mendel Frankfurter, založil Talmud Tora v Hamburgu a bol neplateným pomocníkom rabína susediacej kongregácie v Altone; prastrýko, Löb Frankfurter, napísal niekoľko hebrejských diel, vrátane komentára k Tóre pod názvom Ha-rechasim le-bik'ah. Hirsch študoval u Izáka Bernaysa a toto biblické a talmudické vzdelanie v kombinácii s osobným vplyvom jeho učiteľa spôsobilo, že opustil dráhu obchodníka, ktorú mu vybrali rodičia a rozhodol sa pre poslanie rabína. V súlade s týmto plánom pokračoval v štúdiu Talmudu v rokoch 1823 – 1829 v Mannheime pod vedením rabína Jacoba Ettlingera. Potom prešiel na univerzitu v Bonne, kde študoval v rovnakom čase, ako jeho neskorší odporca, Abraham Geiger.^[1]

Oldenburg

V roku 1830 bol zvolený za vrchného zemského rabína (Landesrabbiner) kniežatstva Oldenburg. V tomto období napísal Devätnásť listov o židovstve (Neunzehn Briefe über Judenthum), ktoré vyšli pod pseudonymom "Ben Usiel" (popr. "Uzziel"), v Altone v roku 1836. Dielo zanechalo hlboký dojem v nemeckých židovských kruhoch, pretože predstavovalo niečo nové - brilantnú intelektuálnu prezentáciu ortodoxného judaizmu v klasickej nemčine a smelú a nekompromisnú obhajobu všetkých jeho inštitúcií a pravidiel.^[1] V roku 1838 vydal ďalšiu knihu, nevyhnutného súputníka Listov, pod názvom Horeb, oder Versuche über Jissroel 's Pflichten in der Zerstreuung. Ide o učebnicu judaizmu určenú pre vzdelanú židovskú mládež. V skutočnosti napísal Horeb ako prvý, ale jeho vydavatelia pochybovali, že by sa v čase, keď do módy prichádzala reforma, mohlo na vtedajšom trhu uplatniť dielo obhajujúce tradičný judaizmus.^[1] V roku 1839 vydal polemiku s reformným judaizmom pod názvom Erste Mittheilungen aus Naphtali 's Briefwechsel a v roku 1844 vydal ďalšiu polemiku Zweite Mittheilungen aus einem Briefwechsel über die Neues Jüdische Literatur.^[1]

Emden

Hirsch zostal v Oldenburgu do roku 1841, keď bol zvolený za vrchného rabína hanoverských okresov Aurich a Osnabrück so sídlom v Emdene. Počas päťročného pôsobenia bol takmer úplne pohltený prácou pre obec a nemal veľa času písať. Založil však gymnázium so študijným programom, odrážajúcim judaizmus ako aj sekulárne vedy, ktoré ako prvé implementovalo jeho heslo tora im derech erec.^[1] V roku 1843 sa Hirsch uchádzal o miesto vrchného rabína britského impéria. Z 13 kandidátov, väčšinou pôvodom z Nemecka, sa dostal do užšieho výberu štyroch: Nathan Marcus Adler, Hirsch Hirschfeld, Benjamin Hirsch Auerbach a Hirsch.^[1] V hlasovaní, ktoré prebehlo 1. decembra 1844 miesto nakoniec získal Adler. Hlasovalo 135 obcí, z ktorých každá mala jeden hlas; Adler získal 121 hlasov, Hirschfeld 12, a Hirsch 2.^[2]

Mikulovský a moravský zemský rabín

Príchod do Mikulova

Roku 1844 mikulovská židovská komunita zvolila Hirscha jednohlasne za svojho rabína. Očakávali od neho, že ako rabín s akademickým vzdelaním a tvorca moderného ortodoxného judaizmu dokáže preklenúť rozpory medzi tradicionalistickými aj proreformnými Židmi a bude dôstojným reprezentantom moravského židovstva. Odporcovia tejto voľby však zdôrazňovali jeho zahraničný pôvod, a Moravskosliezske gubernium dokonca odmietlo dať Hirschovi ako cudzinci potrebný dišpenz na výkon tejto funkcie. Dišpenz Hirsch získal až roku 1846 od dvorskej kancelárie, ktorá ho tiež potvrdila vo funkcii mikulovského rabína.^[3] Úrad mikulovského rabína bol tradične spätý s funkciou moravského zemského rabína, do tejto funkcie však musel byť zvolený šiestimi prednými moravskými rabínmi. Voľby prebehli 30. decembra 1846 v Brne a podľa očakávania bol Hirsch opäť jednohlasne zvolený. V januári 1847 túto voľbu potvrdila dvorná kancelária, v júni Hirsch prišiel so svojou rodinou na Moravu, kde ho čakalo slávnostné privítanie a 30. júna 1847 uvedenie do funkcie zemského rabína.^[4]

Hirsch však nádeje moravských židovských komunít vzápätí sklamal. Hirschove kompetencie neboli úplne jasne definované a tak často konal na základe svojich skúseností získaných v predchádzajúcom pôsobisku v nemeckých krajinách. Pomery na Morave sa však značne líšili: tunajšie komunity boli zvyknuté disponovať veľkou autonómiou, a tak s dosť veľkou nevôľou privítali Hirschove inšpekcie komunít alebo jeho cirkulár, ktorým sa napríklad snažil regulovať pravidlá v moravských synagógach. Obzvlášť závažné boli spory s prostějovskou židovskou komunitou a jej rabínom a Hirschovým dlhoročným ideovým protivníkom Hirschom Fasselom.^[5]

Aktivita pri revolúcii roku 1848

Dočasné upokojenie nastalo kvôli revolúcii v rokoch 1848 – 1849, pri ktorej Hirsch zameral svoju aktivitu skôr k dosiahnutiu občianskej a politickej rovnosti Židov, než na autokratické zasahovanie do vnútorných záležitostí židovských komunít. Už niekoľko dní po vypuknutí revolúcie v marci 1848 vyzval kresťanov, aby „ukázali svoj zmysel pre spravodlivosť“ a zrovnoprávnili Židov, a Židov nabádal k pokoju a trpezlivosti, aby si svojim konaním kresťanov neznepriatelili. Napriek tomu sa v apríli 1848 objavili na niekoľkých miestach Rakúskeho cisárstva protižidovské násilnosti. Aprílová ústava priznala náboženskú slobodu len „uznaným kresťanským konfesiám“ a Židom priznala len volebné právo, čo podnietilo ďalšiu Hirschová aktivitu. Zvolal zástupcov moravských židovských komunít, ktorí utvorili Výbor pre moravské židovstvo, ktorý vo svojej petícii Moravskému zemskému snemu vyjadril nesúhlas s novou ústavou.^[6]

Vďaka priznaniu volebného práva Židom bol samotný Hirsch zvolený pri májových voľbách do Moravského zemského snemu. Práva moravských Židov však nepresadzoval v pléne snemovne, ale zákulisným jednaním najmä s moravskosliezskym viceprezidentom Leopoldom Lažanským a tiež vďaka sprostredkovaniu viedenského rabína Izáka Mannheimera. Nakoniec 10. októbra 1848 dosiahol zrušenie dane uvalenej špeciálne na Židov. Hirsch nemal záujem byť hovorcom Židov z celého cisárstva. Presunutie cisárskeho dvora aj ústavodarného snemu na Moravu a najmä povzbudzovanie Mannheimera však Hirscha podnietilo k vydaniu memoranda v ktorom na poslancov snemu apeloval, aby boli v otázke rovnakých práv a slobôd občanov dôslední a priznali tieto práva úplne všetkým, teda aj Židom.^[7] K hlasovaniu o tejto otázke však nakoniec nedošlo, pretože mladý cisár František Jozef I. snem rozpustil a vydal marcovú ústavu, ktorá deklarovala rovnaké občianske a politické práva všetkým občanom bez ohľadu na náboženské vyznanie. Hirsch vďaka svojej aktivite počas revolúcie dokázal dočasne preklenúť rozpory medzi moravskými Židmi a ako poprednú osobnosť Hirscha vnímala dokonca aj nežidovská verejnosť.^[8]

Neúspešný pokus o centralizáciu

Po vydaní marcovej ústavy sa Hirsch opäť sústredil na záležitosti moravských židovských komunít. Počas roka 1849 zvolal zástupcov týchto komunít a presadil vytvorenie centralisticko-hierarchického usporiadania moravských komunít. Na vrchole tejto hierarchie by stála tzv. Zemská synagogálna rada, ktorej členmi by boli zemský rabín a jeho sekretár, zástupca zamýšľaného moravského rabínského seminára a dvaja volení poradcovia. Proti tejto snahe sa však znovu postavil najmä Hirsch Fassel podľa ktorého by tento nový systém úplne zničil všetku autonómiu moravských židovských obcí. Moravské gubernium nakoniec snahu zemského rabína prekazilo vydaním vlastného opatrenia v roku 1850, ktoré zachovávalo značne decentralistické usporiadanie obcí.^[9]
V roku 1851 získal Hirsch od frankfurtskej ortodoxnej židovskej obce pozvanie, aby sa stal ich rabínom. Táto obec Hirschovi ponúkala návrat do jemu známeho nemeckého prostredia, návrat do boja za ortodoxiu proti reformistom (tento boj bol na Morave vedľajším zdrojom pnutia medzí ním a židovskými obcami) a dobré finančné zázemie. Hirsch, frustrovaný z toho, že nedokázal systém židovských obcí na Morave pretvoriť podľa svojich predstáv, ponuku prijal a 12. augusta 1851 Moravu opustil. Tento krok znamenal značné oslabenie inštitúcie moravského zemského rabína. Jeho nástupca bol iba „provizórny zemský rabín“ boskovický rabín Abraham Placzek, ktorý zostal v Boskoviciach, takže Mikulov po niekoľkých storočiach prestal byť sídlom moravského zemského rabinátu.^[10]

Frankfurt nad Mohanom

Ilustrácia z roku 1868 (nesprávne mu pripisuje titul doktor)

V roku 1851 prijal ponuku na miesto rabína frakčnej ortodoxnej skupiny vo Frankfurte nad Mohanom, časti židovskej obce, ktorej väčšina sa inak priklonila ku klasickému reformnému judaizmu. Táto skupina, známa ako Izraelitská náboženská spoločnosť („Israelitische Religions-Gesellschaft“, IRG), sa pod jeho správou rozrástla na veľkú kongregáciu s približne 500 rodinami. Hirsch zostal rabínom tejto obce po zvyšok svojho života.^[1] Zorganizoval reálnu školu a obecnú školu („Bürgerschule“), ktoré poskytovali úplné židovské vzdelanie doplnené o tie aspekty sekulárneho vzdelania, ktoré Tóra považuje za správne (tora im Derech Eretz). Založil a vydával tiež mesačník Jeschurun ​​ (1855 – 1870; znova potom od 1882 et seq); väčšina obsahu Jeschurunu pochádzala z jeho vlastného pera.^[1] V roku 1876 Edward Lasker (židovský poslanec v pruskom krajinskom sneme) predložil návrh zákona o vystúpení (Austrittsgesetz), ktorý by umožnil Židom vystúpiť zo židovskej obce bez toho, aby prišli o svoj náboženský status. Zákon bol schválený 28. júla 1876. Napriek novému zákonu sa rozvinula debata, či je „Austritt“ (vystúpenie) halachickou povinnosťou. Hirsch zastával názor, že takáto povinnosť je napriek tomu, že to vyžadovalo vystúpiť pred súdom a verejne sa dištancovať od reformne zmýšľajúcej hlavnej obce („Grossgemeinde“). Jeho súčasník, Izák Dov Bamberger, rabín vo Würzburgu, oponoval, že kým Grossgemeinde poskytuje dostačujúce zázemie ortodoxnej časti, vystúpenie nie je nutné. Táto roztržka spôsobila pretrvávajúcu ranu a mnoho nevraživosti a jej dozvuky pretrvávali až do zničenia frankfurtskej obce nacistami.^[1]

Posledné roky

V posledných rokoch svojho života sústredil Hirsch svoje úsilie na založenie asociácie nezávislých židovských komunít pod názvom Voľné združenie pre záujmy ortodoxného judaizmu („Freie Vereinigung für die Interessen des Orthodoxen Judentums“). Počas 30 rokov po jeho smrti táto organizácia slúžila ako vzor pre utváranie medzinárodného ortodoxného hnutia Agudat Jisrael. Nepochybne bol oponentom politického sionizmu napriek veľkej láske k zemi Izrael, ktorá sála z jeho diela.^[1]
Podľa správ od jeho príbuzných sa zdá, že sa Hirsch počas svojho pôsobenia v Emdene nakazil maláriou a táto choroba ho s prestávkami sužovala po zvyšok jeho života.^[1] Zomrel v decembri 1888 vo Frankfurte nad Mohanom a je tam aj pochovaný.^[1]

Dielo a aktivity

Ďalšie Hirschová diela (okrem vyššie spomínaných):

• Pamflet Jüdische Anmerkungen zu deň Bemerkungen eines Protestanten (anon.), Emden, 1841 (odpoveď na provokatívne anonymný protestantský pamflet);
• Pamflet: Die Religion im Bunde mit dem Fortschritt (anon.), Frankfurt am Main, 1854 (odpoveď na provokácie zo strany reformistickej „hlavnej obce“);
• Uebersetzung und Erklärung des Pentateuchs, 5 zväzkov 1867 – 1878 (Hirschov novátorský a vplyvný komentár k Tóre);
• Pamflety napísané v súvislosti s diskusiou o odtrhnutie:
  • Das Princíp der Gewissensfreiheit, 1874;
  • Der Austritt aus der Gemeinde, 1876
• Uebersetzung und Erklärung der Psalmen, 1882 (Hirschov komentár ku Knihe žalmov);
• Ueber die Beziehungen des Talmuds zum Judenthum, 1884 (obrana talmudickej literatúry proti antisemitským ohováraniam v Rusku)

Hirschov preklad siduru zostal v rukopise a bol vydaný posmrtne, rovnako ako jeho zozbierané spisy (Gesammelte Schriften alebo Nachalath Zwi), ktorých publikácia začala v roku 1902.^[1] Väčšinu Hirschových diel preložili jeho nasledovníci do angličtiny a hebrejčiny: v päťdesiatych rokoch Horeb, preložil Dayan Isidore Grunfeld z Londýna, v šesťdesiatych rokoch komentár k Tóre, preložil Hirschov vnuk Izák Levi, takisto z Londýna. Väčšia časť jeho zozbieraných spisov, vydaných pôvodne v nemčine pod názvom Nachalath Zwi, bola preložená v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch na pamiatku Hirschovho vnuka Josepha Breuera.^[1]

Oblasti záujmu

Hirsch žil v ponapoleonskej dobe, v epoche, kedy Židia získavali občianske práva v značnom počte európskych krajín, čo viedlo k asimilácii a volaniu po reforme. Značná časť jeho diela sa zameriava na možnosti, ktoré taká doba dáva ortodoxnému judaizmu, kedy náboženská sloboda znamená tiež slobodu praktizovať Tóry bez prenasledovania a výsmechu.^[1] Zásada „vystúpenie“, nezávislej ortodoxie, prirodzene vyplýva z jeho názoru na úlohu judaizmu v jeho dobe: ak má judaizmus z občianskych slobôd získať, musí byť schopný sa vyvíjať nezávisle - bez toho, aby musel implicitne či explicitne legitimizovať snahy o reformáciu.^[1]

Jeho ďalšie oblasťou záujmu je symbolika mnohých príkazov a pasáží Tóry. Jeho Horeb (1837) sa do značnej miery zameriava práve na možné významy a symboly náboženských predpisov. Táto tendencia pokračuje v jeho komentári k Tóre a v jeho článkoch v časopise Jeschurun ​​ (Zobrané spisy, zv. III, sú usporiadaným vydaním týchto článkov).^[1]

Hirschovému bádaniu na poli etymologickej analýzy hebrejčiny sa len nedávno znovu dostalo pozornosti. Väčšina jeho práce na tomto poli je obsiahnutá v poznámkach k Tóre, kde analyzuje a porovnáva šorašim (trojpísmenové základné formy) veľkého množstva hebrejských slov a rozvíja hebrejskú etymológiu. Hoci táto snaha bola, ako sám hovoril, „úplne nevedecká“, jej výsledkom je nedávne vydanie „Etymologického slovníka hebrejského jazyka“.^[11] Hoci Hirsch sám nezmieňuje, ktorými prameňmi (okrem tradičných židovských prameňov) sa nechal ovplyvniť, jeho neskorší kritici identifikovali v jeho diele myšlienky z knihy Kuzari (Jehudu Haleviho) a od Maharala. Väčšina ideí, ktoré prezentuje, sú však jeho pôvodné.^[1]

Vo vydaní Hirschových devätnásť listov z roku 1995 sa komentátor, rabi Joseph Elias, usilovne snaží identifikovať Hirschove zdroje z rabínskej literatúry, paralely z jeho vlastného diela a z diel ďalších posttalmudických židovských mysliteľov. Elias tiež vyvracia niektoré interpretácie Hirschovej filozofie, napríklad tézu, že mnohé z jeho úvah majú korene v Kantovej svetskej filozofii.^[12] Hoci sionistické hnutie za doby Hirschovho života ešte nebolo založené, z jeho odpovedí rabínovi Zvi Hirsch Kalischerovi jasne vyplýva, že nesúhlasil s prehnaným zdôrazňovaním usídľovanie sa v zemi Izrael.^[1] V neskorších dielach dáva jasný odkaz, že židovská suverenita je závislá iba na božej prozreteľnosti.^[13]

Literatúra

• KLUGMAN, Eliyahu Meir. Rabbi Samson Raphael Hirsch: Architect of Judaism for the Modern World. Brooklyn, NY : Artscroll, 1996. ISBN 0-89906-632-1. (po anglicky)
• MAYER, Daniel. Vnitřně přetvořit – reformovat Žida, ale ne judaismus. K 120. výročí úmrtí rabína Samsona Raphaela Hirsche. Maskil, 01 2009, roč. 8, čís. 4, s. 2-3. Dostupné online .
• MILLER, Michael Laurence. Rabbis and Revolution : A Study in Nineteenth-Century Moravian Jewry. New York : Columbia University, 2004. (po anglicky)

Referencie

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Samson Rafael Hirsch na českej Wikipédii.