Fidel Alejandro Castro Ruz
Castro v roku 2003
Bývalý prvý tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Kuby
V úrade 24. jún 1961 – 19. apríl 2011
Blas Roca Calderio Raúl Castro
17. prezident Kuby
V úrade 2. december 1976 – 24. február 2008
Osvaldo Dorticós Torrado Raúl Castro
16. predseda vlády Kuby
V úrade 16. február 1959 – 2. december 1976
José Miró Cardona funkcia zanikla
Biografické údaje
Narodenie	13. august 1926 Birán, Kuba
Úmrtie	25. november 2016 (90 rokov) Havana, Kuba
Politická strana	Komunistická strana Kuby
Alma mater	Universidad de La Habana
Profesia	právnik, politik
Vierovyznanie	ateista
Rodina
Manželka	Mirta Diaz-Balart (1948 – 1955) Dalia Soto del Valle (1980–)
Deti	Fidel Ángel Castro Diaz-Balart Alina Fernández-Revuelta Alexis Castro-Soto Alejandro Castro-Soto Antonio Castro-Soto Angel Castro-Soto Alex Castro-Soto Jorge Angel Castro Laborde Francisca Pupo
Odkazy
	Fidel Castro (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Fidel Alejandro Castro Ruz ( audio) (* 13. august 1926, Birán, Kuba – † 25. november 2016, Havana) bol kubánsky právnik a revolucionár, dlhoročný politický líder a prezident Kuby.

Vládol nepretržite od roku 1959, keď jeho revolučné hnutie zosadilo vládu Fulgencia Batistu a vytvorilo na Kube prvý komunistický štát na západnej pologuli, až do roku 2008, keď sa z vlastnej vôle (hlavne kvôli zdravotnému stavu) odmietol uchádzať o post prezidenta na nasledujúce volebné obdobie. 19. februára 2008 (päť dní pred vypršaním mandátu) oznámil, že sa už nebude uchádzať o úrad prezidenta a hlavného veliteľa armády a ako svojho nástupcu odporučil svojho brata Raúla Castra. Castro patril medzi najdlhšie pôsobiace hlavy štátu na svete. Hoci sa v apríli 2011 vzdal aj svojho posledného (skôr symbolického) postu prvého tajomníka Komunistickej strany Kuby a vystúpil aj z ústredného výboru strany, stále bol považovaný za najvplyvnejšieho muža krajiny až do jeho smrti.

Život

Mladosť

Fidel Castro sa narodil ako nemanželský syn na statku v mestečku Birán v provincii Holguín. Jeho otec Ángel Castro y Argiz (1875 – 1956) v roku 1898 emigroval zo španielskej Galície a na Kube sa stal pomerne bohatým farmárom. Fidelova matka Lina Ruz Gonzálezová (1903 – 1963) pracovala v jeho rodine ako kuchárka a za manželku si ju Ángel Castro vzal až keď mal Fidel 15 rokov.

Fidel Castro navštevoval jezuitské stredné školy v Santiago de Cuba a neskôr v Havane. Následne začal študovať právo na Havanskej univerzite, pričom do politiky sa zapojil už počas študentských čias. V roku 1947 vstúpil do sociálne orientovanej Ortodoxnej strany, ktorá požadovala rozsiahlu reformu skorumpovanej vlády. Castro viedol na univerzite viacero študentských protestov, počas jedného z nich v roku 1948 bol políciou ťažko zbitý. Ten istý rok spolu s ďalšími kubánskymi študentmi absolvoval krátku cestu po niekoľkých krajinách Latinskej Ameriky, pričom v Kolumbii zažil rozsiahle nepokoje, ktoré vypukli po zavraždení obľúbeného prezidenta Jorge Eliécer Gaitána. V októbri 1948 sa oženil so študentkou filozofie Mirtou Díaz Balart tiež z bohatej kubánskej rodiny, s ktorou mal neskôr syna Fidelita.

V roku 1950 po absolvovaní univerzity začal Castro vykonávať právnickú prax. Stále bol aktívny v Ortodoxnej strane a stal sa známym pre svoj nacionalizmus a odpor proti vplyvu USA na Kubu. V roku 1951 na protest proti vládnym represiám a korupcii vodca Ortodoxnej strany Eduardo Chibás spáchal samovraždu počas živého rozhlasového vysielania. Strana sa stala veľmi populárna a Castro sa dostal medzi jej čelných predstaviteľov, pričom ako poslanecký kandidát sa pripravoval na parlamentné voľby, ktoré sa mali konať nasledujúci rok. 10. marca 1952 však Fulgencio Batista uskutočnil štátny prevrat, chopil sa moci a plánované voľby zrušil. Už aj tak chabá demokracia na Kube definitívne padla a pod Batistovým vedením sa korupcia a represie ešte zintenzívnili. Po prevrate Castro vystúpil z Ortodoxnej strany a obvinil Batistu z porušenia ústavy, na súde ale neuspel.

Mladý Fidel Castro zatknutý po útoku na kasárne Moncada

Revolúcia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kubánska revolúcia

Po neúspešných pokusoch o zákonné zbavenie Batistu moci sa Castro rozhodol uskutočniť akciu, ktorá by proti nemu podnietila všeľudové povstanie. S desiatkami svojich priateľov a priaznivcov zorganizoval ozbrojené útoky na kasárne Moncada 26. júla 1953 v Santiagu a kasárne Bayamo. Útoky boli neúspešné a viac ako 60 z celkového počtu 135 útočníkov bolo zabitých. Castro spolu s ďalšími členmi jeho skupiny ušiel do hôr Sierra Maestra východne od Santiaga. 1. augusta, po tom ako sa arcibiskup Santiaga Enrique Pérez Serrantes zaručil, že nebudú zabití alebo mučení, ale dostanú sa pred súd, časť vzbúrencov sa vzdala a ďalšia časť spoločne s Castrom bola neskôr zajatá. V súdnom procese bol Fidel Castro odsúdený na 15 rokov väzenia. Na konci procesu predniesol Castro rozsiahlu obhajovaciu reč (stala sa známa podľa jeho výroku "História ma oslobodí"), v ktorej predostrel program svojich plánovaných reforiem. Počas pobytu vo väzení sa s ním rozviedla manželka a jeho nepriatelia sa ho pokúsili otráviť. Vo väzení však pobudol menej ako 2 roky, vďaka všeobecnej amnestii, ktorú vyhlásil Batista v roku 1955 aby upokojil napätú domácu situáciu. 7. júla 1955 odišiel do exilu do Mexika.

V Mexiku sa Castro spojil s ďalšími exulantmi a založil Hnutie 26. júla, pomenované podľa dátumu útoku na kasárne Moncada. Odišli do USA, kde získavali financie od Kubáncov tam žijúcich. Ku skupine sa pripojil aj argentínsky doktor medicíny Ernesto „Che“ Guevara. V Mexiku skupinu trénoval vojnový veterán španielskej občianskej vojny Alberto Bayo Giraud. 26. novembra 1956 skupina vyplávala z Tuxpanu na Kubu na jachte Granma.

Pristáli 2. decembra v Los Cayuelos v blízkosti mesta Manzanillo na východe Kuby. Omeškali sa o 2 dni oproti plánovanému príchodu a zakrátko boli napadnutí Batistovým vojskom. Iba asi 12 až 16 mužov z pôvodne 82-člennej Castrovej skupiny prežilo zrážku s kubánskou armádou a ušli do hôr Sierra Maestra, kde odštartovali gerilovú vojnu. 30. novembra iná skupina Castrových prívržencov zorganizovala pod vedením Franka Paisa vzburu v Santiagu, neskôr sa pripojili ku Castrovi. Castrovo hnutie si získavalo popularitu a čoskoro sa rozrástlo na 800 mužov. Vo februári 1957 urobil v horách americký reportér Herbert Matthews s Castrom rozsiahle interview, ktoré bolo zverejňované v The New York Times a urobilo z Castra populárnu osobnosť aj v USA.

Castro krátko po víťazstve revolúcie v januári 1959, vľavo jeho blízky spolupracovník Camilo Cienfuegos

24. mája 1958 vyslal Batista proti Castrovi a ďalším protivládnym skupinám asi 10 tisíc vojakov. Napriek veľkej číselnej prevahe vládnych vojsk, Castrova gerila v horách zvíťazila a to aj vďaka masívnej dezercii zle trénovaných, nezaangažovaných mladých odvedencov Batistovej armády. Povzbudený týmto úspechom organizuje Castro vlastnú ofenzívu a jeho partizánske jednotky za veľkej podpory obyvateľstva postupne obsadzujú jedno kubánske mesto za druhým, čo nakoniec donútilo 1. januára 1959 diktátora Batistu k rezignácii a úteku z Kuby.

Castro na schôdzi Valného zhromaždenia OSN, 1960

Pri moci

Po víťazstve revolúcie sa Castro v novovzniknutej dočasnej revolučnej vláde najprv ujíma postu hlavného veliteľa ozbrojených síl, prezidentom krajiny sa stal Manuel Urrutia a premiérom José Miró Cardona. Castro ako ústredná postava revolúcie mal však v revolučnej vláde najväčší vplyv a aby mohol naplno presadzovať svoje plánované reformy, postupne začal týchto a ďalších umiernených demokraticko-liberálnych politikov odstavovať od moci. Najprv vo februári 1959 dotlačil Cardonu k rezignácii, načo sa 16. februára sám potvrdil vo funkcii premiéra. Castro zakrátko odmietol demokratické voľby, keď vyhlásil: "Najprv revolúciu, voľby neskôr."

Castro od začiatku presadzoval ľavicovo orientovanú politiku, jeho prvotné sociálno-ekonomické reformy však boli sprvu pomerne umiernené a v počiatkoch svojej vlády Castro komunizmus verejne odmietal. Až keď sa po jeho agrárnej reforme (ktorá zoštátnila majetok mnohých amerických firiem) začali rapídne zhoršovať vzťahy s USA, začína sa Kuba viac zbližovať so Sovietskym zväzom a Castro postupne transformuje Kubu na štát komunistického typu podľa sovietskeho vzoru. V októbri 1965 zakladá zo Zjednotenej revolučnej organizácie (ktorá predtým vznikla spojením Hnutia 26. júla s ďalšími organizáciami) Komunistickú stranu Kuby, ktorej sa Castro zároveň stáva Prvým tajomníkom.

Spojené štáty reagovali snahou o odstránenie Castra od moci, zaviedli proti Kube silné obchodné embargo a pripravili ozbrojenú inváziu kubánskych exulantov v Zátoke svíň, ktorá sa však skončila fatálnym fiaskom a Castrovu moc v konečnom dôsledku ešte viac posilnila. Je známe, že americká tajná služba CIA sa po tomto neúspechu viac zamerala na zorganizovanie fyzickej likvidácie Fidela Castra, pričom bolo zaznamenaných údajne až 638 pokusov o atentát na jeho osobu (drvivá väčšina z nich bola len v štádiu plánov a prípravy, nie priameho pokusu).

2. decembra 1976 Castro po reštrukturalizácii vlády ruší funkciu premiéra a následne je kubánskym ľudovým parlamentom zvolený za Prezidenta Rady štátu a Prezidenta Rady ministrov (formálne pomenovanie kubánskeho prezidenta), pričom v tejto funkcii ostal až do 24. februára 2008. Castro tiež získal najvyššiu hodnosť kubánskych ozbrojených síl a stal sa známy ako Comandante en Jefe (vrchný veliteľ).

Castro na návšteve Východného Nemecka, 1972

Po skončení studenej vojny a po páde Sovietskeho zväzu sa Kuba dostala do veľmi ťažkej ekonomickej situácie (tzv. Špeciálne obdobie), no Castro výraznejšie politické reformy a zmenu komunistického zriadenia odmietol: „Hovoria o zlyhaní socializmu, ale kde sú úspechy kapitalizmu v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike?“, povedal v roku 1991. Napriek zachovaniu komunistického systému začal Castro otvárať Kubu medzinárodnému turizmu a do istej miery aj zahraničným investíciám.

Od r. 2006 sa začal Castrovi zhoršovať zdravotný stav, postupne prenášal svoje funkcie na brata Raúla a 19. februára 2008 päť dní pred vypršaním svojho mandátu oznámil, že sa už nebude uchádzať o úrad prezidenta a hlavného veliteľa armády a ako svojho nástupcu odporučil svojho brata Raúla Castra. Ten bol zvolený za prezidenta 24. februára 2008. Fidel Castro sa kvôli liečeniu bližšie nešpecifikovaných zdravotných problémov dlhšie na verejnosti neukazoval až do r. 2010, keď začal opäť vo väčšej miere poskytovať rozhovory a pravidelne vydávať svoje Reflexie, v ktorých robil analýzy a komentáre ku rôznym svetovým spoločensko-politickým udalostiam. Na zjazde Komunistickej strany Kuby v apríli 2011 sa Castro definitívne vzdal aj svojich posledných postov v Ústrednom výbore Komunistickej strany, ktoré však aj tak mali dovtedy skôr symbolický charakter.

Fidel Castro zomrel večer 25. novembra 2016 v Havane. Po jeho smrti bol vyhlásený 9 dňový štátny smútok, počas ktorého boli Castrove spopolnené pozostatky prevezené do mesta Santiago de Cuba, kde bol 4. decembra na Cintoríne sv. Ifigénie pochovaný. Raúl Castro na pohrebe vyhlásil, že Fidel si neželal, aby po ňom boli pomenované ulice ani iné verejné miesta.

Kontroverzie

Počas celej svojej vlády bol Castro vnímaný ako veľmi kontroverzná osobnosť; časť verejnosti (domácej i svetovej) ho obdivovala, časť zatracovala. Mnohými kritikmi je označovaný za (bývalého) diktátora, ktorého vláda nedodržuje základné demokratické princípy, porušuje ľudské práva, prenasleduje svojich odporcov, obmedzuje slobodu prejavu, zatýka a väzní disidentov. Na druhej strane Castrovi priaznivci zdôrazňujú napr. to, že na Kube sa pod Castrovou vládou výrazne zlepšilo vzdelávanie a zdravotníctvo, ktoré aj v súčasnosti patrí napriek obmedzeným zdrojom medzi najlepšie a najdostupnejšie spomedzi všetkých krajín amerického kontinentu (vrátane USA).^[1] Po revolúcii sa tiež zlepšili životné podmienky chudobnejších vrstiev obyvateľstva, hoci po páde Sovietskeho zväzu začala kubánska ekonomika aj vďaka zostrenému americkému obchodnému embargu výrazne upadať a v súčasnosti veľká časť Kubáncov žije v pomerne ťažkej sociálnej situácii. V mnohých ohľadoch je kontroverzná aj Castrova zahraničná politika; na jednej strane mu napr. podpora mnohých ľavicových povstalcov v Latinskej Amerike (napr. FARC) vyniesla od USA obvinenie z podpory terorizmu, jeho podpora viacerým africkým hnutiam (napr. ANC) je v súčasnosti vnímaná ako významný príspevok v boji proti apartheidu a neokolonializmu. Pozitívne je tiež vnímaná rozsiahla medicínska a sociálna pomoc pre krajiny tretieho sveta, ktorú Kuba poskytuje v konfliktných a katastrofami postihnutých oblastiach.

Rodina

Fidel Castro mal dvoch bratov: staršieho Ramóna (zomrel 23. februára 2016), ktorý mal funkciu na ministerstve poľnohospodárstva a vravelo sa o ňom, že spravuje rodinné majetky a mladšieho Raúla, súčasného prezidenta. Má tiež štyri sestry; Angelitu, Enmu, Agustinu a Juanitu, ktorá po nezhodách s bratom Fidelom emigrovala na začiatku 60. rokov do Spojených štátov.

Fidel Castro a brazílsky prezident Lula da Silva v roku 2003

Castro bol ženatý celkovo dvakrát, po rozchode s Mirtou Díaz Balartovou, s ktorou mal syna Fidelita (ktorý sa stal jadrovým fyzikom), sa oženil opäť až v r. 1980 s Daliou Soto del Valleovou, s ktorou má celkovo 5 synov (Antonio, Alejandro, Alexis, Alexander a Ángel). Je známe, že Castro mal aj mnoho mimomanželských vzťahov a z nich má tiež minimálne 3 nemanželské deti (syna a dve dcéry), pričom jeho nemanželská dcéra Alina Fernández Revuelta odišla v r. 1993 do USA, kde sa stala známou kritičkou politiky svojho otca.

Zaujímavosti

• Fidel Castro bol do svojho odstúpenia v roku 2008 najdlhšie vládnucim nemonarchistickým politickým lídrom v histórii; vládol plných 49 rokov a 62 dní.
• Castro je známy svojimi dlhými a energickými prejavmi. V septembri 1960 predniesol pred Valným zhromaždením OSN reč, ktorá trvala 4 hodiny a 29 minút (druhý najdlhší prejav pred OSN, na prvom mieste je s takmer osem hodinovou rečou indický politik Krishna Menon). Jeho najdlhší prejav vôbec predniesol v roku 1986 na zjazde Kubánskej komunistickej strany, trval 7 hodín a 10 minút.^[2]
• v júni 1972 Castro navštívil Československo, pričom dva dni strávil aj vo Vysokých Tatrách, kde mu údajne najviac chutili bryndzové halušky. Uskutočnil tu aj historicky poslednú poľovačku na kamzíky (neplánovane zastrelil dvoch namiesto jedného povoleného)^[3]
• napriek tomu, že je Fidel Castro považovaný za kontroverznú osobnosť, medzi jeho osobných priateľov a podporovateľov sa zaraďujú aj také svetové osobnosti ako Gabriel García Márquez, Nelson Mandela, Diego Maradona či dokonca bývalý americký prezident Jimmy Carter
• hoci počet plánovaných atentátov, ktoré zverejnila kubánska tajná služba (638 pokusov), je pravdepodobne predimenzovaný, je zrejmé, že Castro bol objektom vražedných sprisahaní viac ako ktorýkoľvek iný svetový politik. Samotná CIA priznala medzi rokmi 1960 – 1965 minimálne 8 pokusov o jeho usmrtenie, desiatky ďalších priznali rôzni protikomunisticky orientovaní kubánski exulanti (napr. Luis Posada Carriles). Niektoré z týchto pokusov boli veľmi bizarné a zahŕňali napr. explodujúce cigary, otrávené kokteily či prepracované bombové útoky. Castro v tejto súvislosti poznamenal:„Ak by prežitie pokusov o atentát bolo olympijskou disciplínou, vyhral by som zlatú medailu.“

Referencie

1. ↑ Harvard Public Health Review/Summer 2002, The Cuban Paradox.
2. ↑ Longest Speeches in History
3. ↑ Fidel Castro pil na Slovensku whisky

Externé odkazy

• Fidel Castro Biography
• Fidel Castro: From Rebel to El Presidente

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fidel Castro
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Fidel Castro
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fidel Castro