A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Hornina je rôznorodá anorganická prírodnina, zložená z jedného, alebo viacerých minerálov alebo nahromadením odumretých častí organizmov.[1] Horniny tvoria najvrchnejšiu časť Zeme – zemskú kôru ale aj najvrchnejšiu časť zemského plášťa, obe tieto vrstvy vytvárajú litosféru – kamennú vrstvu. Vytvárajú samostatné súvislé celky zemského povrchu, ktoré sú predmetom výskumu rôznych odborov geológie. Horniny vo svojej stavbe zachovávajú známky procesov, ktoré ich formovali a tým umožňujú skúmať geologickú minulosť Zeme, ale aj iných planét. Zvetrávaním hornín pri vhodných podmienkach vzniká pôda. Kolobeh horninového materiálu v prírode sa nazýva horninový cyklus.
Vednou disciplínou, zaoberajúcou sa horninami je petrológia.
Vlastnosti hornín
Dôležitými vlastnosťami hornín je ich minerálne zloženie. Horniny väčšinou vytvárajú mechanickú zmes (jedného alebo viacerých druhov) minerálov. Tieto minerály tvoria samostatnú skupinu tzv. horninotvorných minerálov. Okrem nich sa v hornine nachádzajú aj vedľajšie minerály, ktoré sa v nej objavujú iba v malom množstve (pod 5 %) a akcesorické minerály, ktoré môžu byť tiež dôležité napriek tomu, že ich obsah sa pohybuje pod 1 %[2]. Napriek tomu, že chemické zloženie hornín nemožno vyjadriť chemickým vzorcom, určenie obsahu jednotlivých prvkov môže dopomôcť pri ich klasifikácii. Chemické zloženie hornín skúma geochémia. Medzi ďalšie dôležité vlastnosti hornín patrí ich tvar, rozmery, orientácia a rozmery minerálov alebo iných častíc (napr. klastov), ktoré určujú dve veľmi významné vlastnosti: štruktúru (viditeľnú iba pod mikroskopom) a textúru (viditeľnú voľným okom).
Klasifikácia hornín
Horniny možno klasifikovať na základe rôznych kritérií, napr. na základe ich pevnosti (spevnené a nespevnené) alebo zloženia (monominerálne, polyminerálne).[3]
Všeobecne najvhodnejším členením je klasifikácia na základe spôsobu vzniku. Horniny sa rozdeľujú tri základné typy podľa procesov, ktoré ich vytvorili: vyvreté, premenené a usadené horniny. Samostatným typom, ktorý sa radí medzi horniny, ale nespadá pod žiadnu z daných kategórií členenia sú meteority. Magmatické a metamorfované horniny tvoria okolo 90% objemu zemskej kôry. Zvyšných 10% tvoria usadené horniny, ktoré sa však nachádzajú iba na povrchu a tak tvoria až 75% zemského povrchu[4].
Vyvreté horniny
Vyvreté alebo magmatické horniny vznikli kryštalizáciou a ochladzovaním roztavenej magmy, žeravotekutej silikátovej taveniny. Magma je označenie taveniny pred jej výstupom na zemský povrch, kedy je označovaná ako láva. Magmatické horniny, ktoré vznikli výstupom lávy na zemský povrch sa označujú vulkanické alebo sopečné horniny. Patrí medzi ne napríklad andezit alebo bazalt (čadič). Naopak horniny, ktoré utuhli vo väčšej hĺbke pod povrchom sa nazývajú plutonické alebo intruzívne. Typickým predstaviteľom takýchto hornín je granit alebo gabro. Zvláštnu skupinu môžu tvoriť tvz. žilné horniny (alebo hypoabysálne). Vznikli kryštalizáciou magmy v puklinách plutonických hornín. Takéto pukliny mohli vzniknúť napríklad pri ochladzovaní a tuhnutí starších plutonických telies pod povrchom. Príkladom žilných hornín je granitový pegmatit. Žilné horniny sa ďalej delia na štiepne, ktoré vznikli z diferencovanej magmy (napr. mineta, žulový pegmatit a iné) a neštiepne, ktoré vznikli z nediferencovanej magmy (napr. granitový porfýr)[5].
Vyvreté horniny (nezávisle od toho, či sú hlbinné alebo sopečné) sa zvyčajne členia podľa chemického zloženia na:
- kyslé (s obsahom SiO2 vyšším ako 63 %) – napr. granit a ryolit
- intermediárne (s obsahom SiO2 medzi 63 – 52%) – napr. diorit a andezit
- bázické (s obsahom SiO2 52 – 44%) – napr. gabro a bazalt
- ultrabázické (s obsahom SiO2 pod 44%) – napr. peridotit a komatiit
Premenené horniny
Premenené alebo metamorofované horniny vznikli prekryštalizovaním horniny vplyvom tlaku, alebo teploty. Tento proces je známy ako metamorfóza a je dôsledkom prispôsobovania sa starších (vyvretých, usadených aj premenených) hornín novým fyzikálnym podmienkam, do ktorých sa dostali v dôsledku endogénnych pochodov. Pri premene zostávajú horniny v tuhom stave, nikdy nedochádza k ich roztaveniu[5]. Proces roztavenia pôvodnej horniny sa nazýva anatexia.
Vznik premenených hornín môže byť spôsobený intrúziou magmatického telesa, ktorá spôsobuje prográdnu metamorfózu alebo kontaktnú metamorfózu, prípadne výstup mobilných chemických látok (fluíd), ktoré spôsobujú výraznú chemickú premenu označovanú ako metasomatóza. Existujú aj ďalšie typy metamorfných procesov ako napríklad deformačná (na zlomových líniách) a impaktná (šoková) metamorfóza (v impaktných kráteroch po dopade vesmírnych telies). Najčastejším spôsobom vzniku premenených hornín však je hlboké ponorenie pôvodných hornín do zemskej kôry, ku ktorému dochádza počas horotvorných pohybov. V takýchto horninách vzniká v dôsledku pôsobenia vysokých tlakov bridličnatosť, ktorá je typickým znakom premenených hornín. Môže sa zároveň zachovať pôvodná, tzv. reliktná štruktúra. Pri metamorfóze vznikajú v hornine nové minerály napr. kyanit, andaluzit, sillimanit alebo cordierit, ktoré môžu byť tzv. diagnostickými minerálmi. Na základe ich prítomnosti možno určiť stupeň metamorfózy a tým aj teplotno-tlakové podmienky, ktoré hornina počas premeny dosiahla. Jedným z dnes používaných spôsobov, ktorými je vyjadrené prostredie a podmienky metamorfózy sú tzv. metamorfné fácie.
Premenené horniny sa zvyknú deliť podľa kombinovaného chemického a minerálneho zloženia alebo na základe typu hornín z ktorých pochádzali (tzv. protolitu). Najčastejšie sa rozoznávajú tieto základné typy premenených hornín[6]:
- metabazity – vznikli premenou bázických hornín (napr. amfibolit a glaukofanit)
- metaultramafity – vznikli premenou ultramafických hornín (napr. serpentinit)
- metapelity – vznikli premenou ílovitých sedimentov (napr. pararula a svor)
- metamorfity kremenno-živcových hornín – zahŕňajú premenené kyslé magmatity ale aj horniny, ktoré vznikli ich zvetrávaním (napr. ortorula)
- premenené karbonáty – vznikali premenou hornín bohatých na CaCO3 (napr. mramory)
Premenené horniny sa často všeobecne označujú pojmom kryštalické bridlice. Ďalšie horniny sú výsledkom metasomatózy (napr. skarny a greiseny), kontaktnej metamorfózy (kontaktné rohovce) alebo dynamickej metamorfózy (napr. mylonity).
Usadené horniny
Sedimentárne alebo usadené horniny vznikajú usadením a spevnením úlomkov zvetraných hornín, alebo organických zvyškov, príp. chemickými procesmi (odparením, vyzrážaním z vodných roztokov) na zemskom povrchu alebo v sedimentačných panvách (čiže väčšinou vo vodnom prostredí). Ich podmienky vzniku zahŕňajú nízke teploty a tlaky[4]. Typickým znakom väčšiny usadených hornín je vrstvovitosť, spôsobená pribúdaním vrstiev. Výskumom sedimentárnych vrstiev sa zaoberá stratigrafia. Sedimentárne horniny pokrývajú väčšiu časť povrchu Zeme. Sú dôležitým zdrojom informácii o geologickej histórii, najmä po objavení mnohobunkových organizmov. Na základe výskytu skamenelín boli paleontológovia schopní vyčleniť geologické obdobia. Sedimenty sa najčastejšie delia na základe spôsobu vzniku:
- úlomkové (klastické) sedimenty, ktoré vznikli usadením zvetraného materiálu staších hornín. Zvyknú sa ďalej klasifikovať podľa veľkosti úlomkov na ílovce, prachovce, pieskovce a zlepence
- chemické sedimenty, ktoré vznikli vyzrážavaním a vyparovaním z vody. Typickými môžu byť napr. evapority, ktoré vznikajú vo vysychajúcich vodných nádržiach, prípadne vyluhovaním priamo v materskej hornine napr. rohovce
- biochemické a organogénne sedimenty vznikajú z odumretých schránok živočíchov, prevažne vo vodnom prostredí. Tieto sedimenty môžu vytvárať veľké hrúbky. Medzi najlepšie príklady patria vápence a rádiolarity.
Prechodné postavenie medzi usadenými (klastickými) a vulkanickými horninami majú vulkanoklastické sedimenty – úlomky vyvrhnuté sopkami, usadené v okolí vulkanických oblastí. Rôzne prechody možno pozorovať aj medzi inými typmi usadených hornín navzájom, napríklad pri zmiešaní materiálu rôzneho pôvodu.
Referencie
- ↑ Dudek, A., Malkovský, M., Suk, M., 1984: Atlas hornin. Academia, Praha, 312 s.
- ↑ Jedickeová, L., 2003: Nerasty a horniny. Ottovo nakladatelství – Cesty, Praha, 192 s.
- ↑ PETRÁNEK, Jan. On-line geologická encyklopedie . geology.cz, . Dostupné online.
- ↑ a b Gornyje parody - Boľšaja sovetskaja encyklopedia . . Dostupné online. (po rusky)
- ↑ a b Veľký, J. a kolektív, 1978: Encyklopédia Slovenska II. zväzok, E — J. Veda, Bratislava, s. 296-297
- ↑ Putiš, M., 2004: Petrografia metamorfovaných hornín. Univerzita Komenského, Bratislava, 130 s.
Pozri aj
Iné projekty
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému hornina.
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antény
Chemické zdroje elektriny
Chladenie v elektrotechnike
Elektrická sústava automobilu
Elektrická trakcia
Elektrické prístroje
Elektrické súčiastky
Elektrické spotrebiče
Elektrické stroje
Čítanie (elektrotechnika)
Činný výkon
Štatistická dynamika
Živý vodič
Admitancia
Antiparalelné zapojenie
Asynchrónny motor
Blúdivý prúd
Bočník (elektrotechnika)
Diak (polovodičový prvok)
Displej s kvapalnými kryštálmi
Elektrická inštalácia
Elektrická rezonancia
Elektrická sila
Elektrická vodivosť
Elektrické zariadenie
Elektrický obvod
Elektrický zvonec
Elektroenergetika
Elektromer
Elektrometer
Elektromobil
Elektromotor
Elektromotorické napätie
Elektrotechnický náučný slovník
Elektrotechnika
Elektrotechnológia
Fázor
Faradayova klietka
Frekvencia (fyzika)
Graetzov mostík
Impedancia
Indukčnosť
Induktancia
Istič
Izolácia (elektrotechnika)
Izolant
Jadro vodiča
Jednobran
Jednosmerný prúd
Joulovo teplo
Katóda
Koaxiálny kábel
Kompenzácia účinníka
Konduktometria
Konektor (elektrotechnika)
Korónový výboj
Lanko (elektrotechnika)
Leptanie
Logické hradlo
Magnetická susceptibilita
Magnetizácia (veličina)
Merný elektrický odpor
Mobilné zariadenie
Napájací zdroj
Napäťový chránič
Napäťový násobič
Nortonova veta
Odpínač
Odpojovač
OLED
Olovený akumulátor
Paralelné zapojenie
Peltierov článok
Plošná hustota elektrického prúdu
Poistka (elektrotechnika)
Posuvný prúd
Prúdový chránič
Prenosové médium
Prieletový klystrón
Primárny elektrochemický článok
Reaktancia
Rekuperácia (dopravný prostriedok)
Relé
Reproduktorová výhybka
Rezistancia
Rozhranie (interface)
Sériové zapojenie
Seebeckov jav
Sekundárny elektrochemický článok
Settopbox
Skrat
Sonar
Spínač
Spínaný zdroj
Straty v mikropásikových vedeniach
Striedavý prúd
Stupeň ochrany krytom
Svetelná výbojka
Symetrizačný člen
Technická normalizácia
Tepelné relé
Tepelne vodivostný detektor
Termočlánok
Théveninova veta
Transformátor
Transformátor s fázovou reguláciou
Trojfázová sústava
Tuhá fáza (elektronika)
Tyratrón
Usmerňovač (elektrotechnika)
Uzemnenie
Uzol (vodiče)
Vírivý prúd
Výbojka
Varistor
Ventilátor
Vodič (elektrotechnika)
Voltov stĺp
Vstavaný systém
Zásuvka (elektrotechnika)
Zdroj (elektrotechnika)
Zisk antény
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk