Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Rímske cisárstvo ←  27 pred Kr. – 395 (spojené)  →  → vlajka znak
Geografia Rímske cisárstvo v roku 117 v čase najväčšej rozlohy, v čase smrti cisára Trajána.
Hlavné mesto	Rím, Konštantínopol
Rozloha	5 000 000 km² (v roku 117)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	56 800 000 (v roku 25 pred Kr.)
Štátny útvar
Štátne zriadenie	Polovoliteľná absolutistická monarchia
Predchádzajúce štáty: Rímska republika Nástupnícke štáty: Západorímska ríša Východorímska ríša

Rímske cisárstvo (lat. Imperium Romanum) bol porepublikásky štát v starovekom Ríme. Zahŕňalo územie okolo Stredozemného mora v Európe, severnú Afriku a západnú Áziu, a vládli v ňom cisári.

Dejiny

Prvým cisárom sa stal Octavianus. Keď porazil Antónia, dal sa voliť každý rok konzulom a stal sa natrvalo jediným vládcom Ríma dňa 16. januára 27 pred Kr.. Titul Augustus v preklade znamená „Vznešený“. Oficiálne zmenil len svoje meno: Imperator Caesar Augustus, Divi Filius. Súhrn prijatých plných mocí, úradov a pôct, ktoré z neho spravili monarchu, si udržal až do smrti. Stal sa zakladateľom prvej dynastie rímskych cisárov.

Premena republiky na cisárstvo či principát, ako sa jeho prvé štádium označuje, bol zložitý proces. Cisárstvo si zachovalo, najmä vo svojej prvej fáze, mnohé prvky republikánskeho zriadenia, aj keď v pozmenenej podobe. Zachoval sa v ňom senát, ktorý sa považoval za najvyšší orgán. Naďalej sa schádzali ľudové zhromaždenia, zachoval sa aj konzulský úrad, úrad tribúnov ľudu, prétorské, edilské a iné úrady. Nič sa nezmenilo ani na inštitúcii rímskeho občianstva ani na postavení jednotlivých spoločenských tried a skupín ani na ekonomických základoch života.

Okrem toho si Augustus vytvoril cisárske úrady, ktoré sa stali základom neskoršej byrokratickej správy ríše. Rovnakú autoritu ako mal v Ríme sa snažil Augustus zabezpečiť aj Rímu vo svete. Za oficiálny program svojej zahraničnej politiky vyhlásil Pax Romana: rímsky mier“ t. j. mier nanútený a zabezpečený presilou rímskych zbraní. Najväčšie zahraničnopolitické úspechy zaznamenal na východe.

Prvé obdobie sa nazýva principát, cisár sa delí o moc so senátom. Jeho vznik bol dôsledkom neschopnosti riešiť krízové javy republikou. Sústredenie moci v rukách jednotlivca sa ukázalo byť prijateľným východiskom. Prvým cisárom sa stal Gaius Iulius Caesar Octavianus, prezývaný Augustus – vznešený. Dodržiaval niekoľko republikánskych koreňov ako tribunát, zaručoval mu zákonodarnú moc a osobnú nedotknutosť, cenzúra mu umožnila vylúčiť zo senátu opozíciu, funkcia prekonzula bola spojená s najvyšším vojenským vedením, úrad najvyššieho pontifika mu dodal vážnosť v náboženskej oblasti. O republikánskych koreňoch cisárskej moci svedčí aj titul princeps, podľa neho sa nazýva prvé obdobie cisárstva.

Bezpečnosť ríše a jej územný rozmach boli v rukách rímskej armády. Tvorilo ju 25 légií po šesťtisíc vojakov a pomocné zbory rozmiestnené najmä na pevnosťami chránenej hraničnej línii – Limes Romanus. Po Augustovej vláde na čelo ríše nastúpil Tiberius. Začiatok jeho vlády je poznamenaný vzburami légií na Rýne a na Dunaji. Vzbúrenci ponúkli Germanikovi, Tiberiovmu adoptívnemu synovi cisársku hodnosť. On ju síce odmietol, ale v Tiberiových očiach sa nezbavil podozrenia a bol poverený zvláštnou diplomatickou úlohou na východe, pri plnení ktorej zomrel za nejasných okolností. Za Tiberia sa prestali schádzať volebné ľudové snemy a dosadzovanie úradníkov sa stalo cisárovou záležitosťou. Veľkú moc tu však získali prétoriáni, ktorí boli zhromaždení do jedného tábora na okraji Ríma.

Vydal zákon o urážke cisárovho majestátu – crimen laesae maiestatis. Tento zákon stíhal každého, kto bol obvinený z velezrady proti cisárovi alebo sa výrokom alebo činom dotkol jeho osobnosti. Tento zákon sa stal obľúbeným a aj v neskorších dobách dosť používaný, za cisára Nera sa dokonca vzťahoval na každého, komu sa nepáčili cisárove básnické výtvory. Od roku 26 n. l. sa usadil na ostrove Capri, odkiaľ spravoval ríšu písomnými rozkazmi. Príčiny jeho odchodu z Ríma nie sú úplne jasné. K svojmu rozhodnutiu však asi dospel pod dojmom neutešených pomerov v Ríme, kde stretával skryté nepriateľstvo. Zomrel roku 37 n. l. Až po jeho smrti sa zistili kladné rysy jeho vlády ako vzorná administratíva a premyslené hospodárenie.

Tiberiovým nástupcom sa stal Germanikov syn Gaius Caesar. Meno Caligula dostal od vojakov, s ktorými býval v dobe, keď jeho otec bol veliteľom rímskej armády. Svoju činnosť zamieril na senát, ktorý sa za jeho moci stal len bezvýznamnou inštitúciou. Upevnil a rozšíril cisársky kult. Caligula žil veľmi hýrivým životom a začali sa u neho prejavovať známky šialenstva, pokladal sa za vtelenie niektorého boha a vyžadoval, aby sa mu vzdávali božské pocty. Veľmi vyprázdnil štátnu pokladnicu a ríšu priviedol až na pokraj hospodárskej katastrofy. Bol zavraždený vlastnými prétoriánmi. Jeho nástupcom sa stal strýko Claudius, dosadený prétoriánmi. Dovolil, aby mestské úrady v Ríme mohli zastávať i rímski občania pochádzajúci z provincií. Tejto cti, ako vieme z Tacitových letopisov, sa ako prvým dostalo Galom. Udeľoval tiež rímske občianstvo, čím napomáhal k likvidácii privilegovaného postavenia Itálie. Upevnil rímske právo.

Do pomerov na cisárskom dvore tiež zasahovali cisárovné. Bol štyrikrát ženatý. Agrippina, posledná Claudiova manželka, sa snažila zaistiť následníctvo Neronovi, svojmu synovi z prvého manželstva. Presvedčila Claudia a on mu dal prednosť pred vlastným synom Brittanikom. Roku 54 Agrippina svojho manžela otrávila a Nero bol uznaný za cisára. Začiatok vlády Nera vzbudzoval nádeje na vytvorenie harmonických vzťahov medzi cisárom a senátom. Prvé roky jeho vlády patrili k šťastnému obdobiu v dejinách ríše, bolo to však zásluhou jeho radcov. Po ich smrti sa Nero začal meniť. Stal sa krutým, nedôveroval svojmu okoliu a mal vlastné nekritické presvedčenie o svojom umeleckom nadaní.

Roku 55 dal odstrániť Brittanika a roku 59 dal podnet k vražde svojej matky. Vo svojom nešťastí, že ľudia málo oceňujú jeho diela, dal roku 64 zapáliť Rím, aby získal námet na báseň o horiacej Tróji. Zásluhou toho sa začalo veľké prenasledovanie kresťanov, pri ktorom tiež zomreli sv. Peter a Pavol. Dal vybudovať „nový Rím“. Zosilňovala sa nespokojnosť s vládou cisára a roku 65 vyvrcholila pokusom o násilné odstránenie cisára. Bolo však prezradené a jeho iniciátori boli popravení alebo prinútení k samovražde. Nero sa pustil do posilňovania svojej vlády. Zabavil pozemky v severnej Afrike a stal sa zakladateľom cisárskych domén v tejto časti ríše. Vyžadoval božské pocty, čím upevňoval cisársky kult. Odpor proti jeho vláde však stále rástol. Senát prehlásil Nera za verejného nepriateľa. Cisár, ktorý nemal inú možnosť, spáchal roku 68 samovraždu. Vymrela ním julsko-klaudijská dynastia.

Keďže Nero nenechal nástupcu, mal ho vyvoliť senát. Nedokázal sa však dohodnúť a tak voľba cisára pripadla na armádu. To viedlo k rýchlemu striedaniu cisárov v krátkej dobe, tzv. „rok štyroch cisárov“ na prelome dvoch rokov. Z boja o moc nakoniec víťazne vyšiel Flavius Vespazianus, zakladateľ novej flaviovskej dynastie. Keďže bol vrchným rímskym veliteľom a bojoval s povstalcami v Judei, vládnuť mu pomáhal jeho syn Titus. Začal prísnu daňovú politiku a kontrolovanie štátnych výdajov, čím sa mu podarilo obnoviť stabilitu ríše. Provinciálom udeľoval rímske občianstvo a stávali sa tiež členmi senátu.

Po odchode svojho otca začal vládnuť jeho syn Titus Vespazianus. Povstanie v Júdsku potlačil a zrovnal Jeruzalem so zemou. Trvalou pamiatkou na toto víťazstvo je Titov víťazný oblúk postavený v Ríme. Roku 70 postavil Koloseum. Odohrávali sa tu boje s gladiátormi a neskôr sem aj hádzali kresťanov. Po výbuchu sopky Vezuv zanikli mestá Pompeje a Herkulónium. Po Titovi nastúpil na trón jeho brat Domitianus Vespazianus. Jeho vláda pripomína dobu vládnutia Caligulu a Nera. Neľútostné prenasledovanie odporcov, tvrdá politika voči senátu a vymáhanie božských pôct. Nového cisára zvolil senát a bol to Marcus Cocceius Nerva, sedemdesiatročný starec. Pretože sám patril k senátorom, obnovil vzťahy medzi cisárskou mocou a senátom. Zaviedol poriadok do politického života.

Zavrhol dynastický princíp obsadzovania cisárskeho trónu. Bez ohľadu na príbuzenský vzťah vybral najschopnejšieho z vojensko-politických činiteľov a za následníka trónu ho predurčil adopciou. Takto, v snahe nakloniť si armádu, prijal za vlastného syna Marka Ulpia Traiana. Markus Ulpius Traianus sa stal prvým adoptívnym cisárom. Za jeho vlády sa začali v cisárskych službách uplatňovať jazdci. K ríši tiež pripojil Dákov a výnosné dácke bane sa stali novým zdrojom cisárovho príjmu. Pripojil tiež nabatejské kráľovstvo a označil ho ako Arábiu, pridal aj Arméniu, Asýriu a Mezopotámiu. Rímske impérium sa stalo najväčším v svojich dejinách, cisár však pri návrate z víťazného ťaženie v Kilikii zomrel. Na trón nastúpil jeho adoptívny syn Hadrianus. Zanechal však expanzívnu politiku a tak sa rímske impérium zmenšilo. Upevnil však vojenské hranice ríše, ako napr. Limes Romanus. Bolo budované ako široké opevnené pásmo medzi rímskym a barbarským svetom. Opieralo sa o Dunaj a okolo neho boli tábory a pozorovacie veže.

Po ňom na trón nastúpil Antoninus Pius. Sústredil sa na upevňovanie vnútorných vzťahov v ríši. Adoptoval si Marca Aurelia. Už zo začiatku vlády Marca Aurelia došlo k ťažkostiam na východe. Napätie medzi rímskou a parthskou ríšou prerástlo v konflikt. Vedením ťaženia bol poverený Lucius Verus, jeho adoptívny brat, ktorý bol až do konca života Marcovým spoluvladárom. Neskôr došlo tiež k nepokojom na strednom Dunaji, ktoré sa označujú ako markomanské boje. Marcus Aurelius volal do zbrane tiež otrokov. Nakoniec sa mu podarilo zvíťaziť a za Dunajom zriadil dve provincie – Markomaniu a Sarmatiu.

Vojenské akcie zasiahli tiež slovenské územie. Na Slovensku sa odohrala i známa epizóda „zázračného dažďa“, ktorý zachránil vyčerpané rímske jednotky pred smrťou smädom. Rimania dosiahli až dnešného Trenčína. Na oslavu víťazstva vytesali vojaci nápis – „Logaricio“, ktorý sa zachoval dodnes na skale Trenčianskeho hradu. Marcus Aurelius prehlásil svojho syna Commoda za spoluvládcu a zakrátko nečakane zomrel. Commodus sa snažil, aby na Dunaji bol čo najrýchlejšie uzavretý mier. Bol tiež nadšeným obdivovateľom gladiátorských hier a pokladal sa za vtelenie boha. Bol krutý a o štátne problémy sa nezaujímal. Roku 192 bol zabitý a jeho pamiatka bola prekliata. Po jeho smrti došlo k boju o moc, kde sa vystriedalo niekoľko cisárov.

Nakoniec bol nastolený vojenský veliteľ Lucius Septimius Severus. Patril k energickým panovníkom. V popredí jeho pozornosti bola armáda. Prišlo tiež k rozkvetu mnohých provincií. Senát bol skoro úplne zbavený vplyvu. Na istú dobu bola prekonaná hospodárska a zahraničná politická kríza. Po jeho smrti sa však všetko zrútilo. Jeho syn a nástupca na tróne, Marcus Aurelius Antoninus, volaný Caracalla, vydal výnos, ktorým sa dávalo rímske občianstvo všetkým slobodným obyvateľom ríše. Rímske občianstvo takto prestalo byť privilégiom. Caracalla sa takto snažil zvýšiť daňové príjmy, ktoré prichádzali do štátnej pokladne od plnoprávnych občanov. Začali sa však prehlbovať sociálne rozdiely medzi slobodným obyvateľstvom. Urodzené vrstvy sa tešili z rôznych výhod, nižšie vrstvy boli na tom často ako otroci. Po ňom na trón nastupuje Alexander Severus. Je vykresľovaný ako ideálny cisár. Na východe došlo k upevnenie perzskej ríše. Jej panovníci sa usilovali o boj s rímskou ríšou. Víťazstva boli striedavo na obidvoch stranách.

Alexander bol napokon zavraždený a jeho nástupcom sa stal jeho vrah Maximinus Thrax. Jeho vládou začína hlavné obdobie krízy. Senát si nedokázal udržať svoj vplyv a ku slovu sa stále viac dostávala armáda. V poľnohospodárstve bol nedostatok pracovných síl. Poklesla i remeselná výroba, čo sa prejavilo zásobovacími problémami, stúpajúcimi cenami a infláciou. Zdražovala tiež doprava a bola ohrozená bezpečnosť na cestách.

Od roku 260 bola nastolená vláda Gallienusa. Pokúsil sa posilniť armádu, k ničomu to však neviedlo. Galia sa osamostatnila a neskôr sa pridala i Británia a Hispánia. Na rímske územie tiež začali prenikať Góti. Katastrofou sa tiež stala smrť správcu východných oblastí. Nahradila ho jeho manželka, ktorá svoju moc využila k tomu, aby východná oblasť spolu s Egyptom sa stala nezávislá od rímskej ríše. Prehlásila sa za jej kráľovnú. Tým sa Rímu uzavreli obchodné cesty vedúce na východ. Nastáva nové obdobie cisárstva, tzv. dominát. Jej charakteristickým rysom bola absolutistická vláda cisára, ktorého výlučné postavenie odzrkadľuje aj titul „dominus et deus“ – „pán a boh“.

Vznik dominátu sa spája s menom panovníka Diokleciána. Uvedomil si, v akom stave sa nachádza ríša. Vytvoril tetrarchát – systém 4 spoluvládcov. Ríšu rozdelil na 4 prefektúry, 12 diecéz a viac než stovku provincií. Zaviedol novú menu – solidy. Do vojska povolal aj Germánov. Veľmi prenasledoval kresťanstvo a známe sú aj jeho „krvavé edikty“ – 1. zrúcať všetko bohoslužobné, 2. a 3. chytiť hierarchiu, 4. povinnosť obetovať. Za jeho vlády tiež vzniklo slovo „martýri“, mučeníci, ktorým označovali kresťanov.

Po ňom nastupuje na trón Konštantín a vydáva milánsky edikt – zrovnoprávnenie náboženstiev. Nastáva vláda Valentiniána a posledný pokus udržať stredodunajskú hranicu – limes – obnovovaním pevností. Po ňom vláda Gratiana, ktorý sa ako prvý z kresťanských cisárov vzdal funkcie najvyššieho pontifika a na popud milánskeho biskupa dal odstrániť sochu bohyne víťazstva – Victorie zo senátu, čo sa chápe ako symbolický koniec pohanskej doby. Vládne tiež Theodosius I. – posledný vládca nad celou ríšou. Povýšil kresťanstvo na štátne náboženstvo a zakázal olympijské hry.

Rímske impérium sa delí na Západorímsku a východorímsku ríšu. Prichádzajú Huni. Na Katalánskych poliach – víťazstvo Rimanov. Góti sa delia na Vizigótov a Ostrogótov. Východorímska ríša bojuje s Ostrogótmi pri Adrianopole – víťazstvo Ostrogótov, Západorímska ríša bojuje s Vizigótmi a na čas ovládnu Rím. V roku 476 zaniká Západorímska ríša. Vláda posledného východorímskeho cisára Justiniána.

Umenie

Grécke umenie malo hlboký vplyv na rímske umenie. Verejné umenie - vrátane sôch, monumentov, ako sú víťazné stĺpy alebo triumfálne oblúky, a ikonografie na minciach - sa často analyzuje z hľadiska historického alebo ideologického významu. V súkromnej sfére sa umelecké predmety vyrábali na náboženské zasvätenie, pohrebné pamiatky, domáce použitie a obchod. Bohatí ľudia propagovali svoje uznanie kultúry prostredníctvom umeleckých diel a dekoratívneho umenia vo svojich domovoch. Napriek hodnote pripisovanej umeniu mali aj slávni umelci nízke spoločenské postavenie, čiastočne aj preto, že pracovali rukami.

Gramotnosť, knihy a vzdelávanie

Odhady priemernej miery gramotnosti sa pohybujú od 5 do viac ako 30 %. Rímska posadnutosť dokumentmi a nápismi poukazuje na hodnotu, ktorá sa pripisovala písanému slovu. Zákony a edikty sa vyvesovali aj čítali. Negramotní rímski poddaní mohli dať vládnemu pisárovi (scriba) prečítať alebo napísať úradné dokumenty. Vojsko vytváralo rozsiahle písomné záznamy. Babylonský Talmud vyhlásil, že „keby všetky moria boli atramentom, všetky trstiny perom, všetky oblohy pergamenom a všetci ľudia pisármi, nemohli by stanoviť celý rozsah záujmov rímskej vlády“.

Znalosti počítania boli potrebné pre obchod. Otroci boli v značnom počte počtári a gramotní, niektorí boli vysoko vzdelaní. Grafity a nekvalitné nápisy s pravopisnými chybami a solektizmami poukazujú na príležitostnú gramotnosť neelitných osôb.

Rimania mali rozsiahly kňazský archív a nápisy sa objavujú v celej ríši v súvislosti s votívami venovanými obyčajnými ľuďmi, ako aj s „magickými zaklínadlami“ (napr. grécke magické papyrusy).

Knihy boli drahé, pretože každý výtlačok museli pisári napísať na papyrusový zvitok (volumen). Kódex - strany zviazané do zvitku - bol v 1. storočí ešte novinkou, ale koncom 3. storočia nahradil volumen. Komerčná knižná produkcia bola zavedená koncom republiky a v 1. storočí boli niektoré štvrte Ríma a západných provinčných miest známe svojimi kníhkupectvami. Kvalita vydávania sa veľmi líšila a plagiátorstvo alebo falšovanie boli bežné, keďže neexistoval zákon o autorských právach.

Zberatelia zhromažďovali osobné knižnice a kvalitná knižnica bola súčasťou kultivovaného voľného času (otium) spojeného s vilovým životným štýlom. Významné zbierky mohli prilákať „vlastných“ učencov a jednotlivý mecenáš mohol obdarovať komunitu knižnicou (ako to urobil Plínius Mladší v Comume). Cisárske knižnice boli prístupné používateľom v obmedzenom rozsahu a predstavovali literárny kánon. Knihy, ktoré sa považovali za podvratné, sa mohli verejne spáliť a Domicián ukrižoval kopistov za rozmnožovanie diel považovaných za vlastizradné.

Literárne texty sa často čítali nahlas pri jedle alebo v skupinách. Verejné čítanie (recitationes) sa rozšírilo v 1. až 3. storočí, čím vznikla „konzumná literatúra“ pre zábavu. Obľúbené boli ilustrované knihy vrátane erotiky, ktoré sú však v zachovaných fragmentoch zastúpené len slabo.

Gramotnosť začala klesať počas krízy tretieho storočia. Cisár Julián zakázal kresťanom vyučovať klasické učebné osnovy, ale cirkevní otcovia a ďalší kresťania si osvojili latinskú a grécku literatúru, filozofiu a vedu pri výklade Biblie. S úpadkom Západorímskej ríše sa čítanie stalo vzácnejším aj pre osoby v cirkevnej hierarchii, hoci v Byzantskej ríši pokračovalo.

Vzdelanie

Tradičné rímske vzdelávanie bolo morálne a praktické. Príbehy mali vštepiť rímske hodnoty (mores maiorum). Od rodičov sa očakávalo, že budú vystupovať ako vzory, a pracujúci rodičia odovzdávali svoje zručnosti svojim deťom, ktoré mohli tiež nastúpiť do učňovských škôl. Malé deti navštevoval pedagóg, zvyčajne grécky otrok alebo bývalý otrok, ktorý sa staral o bezpečnosť dieťaťa, učil ho sebadisciplíne a správaniu na verejnosti, navštevoval vyučovanie a pomáhal s doučovaním.

Formálne vzdelávanie bolo dostupné len rodinám, ktoré si ho mohli zaplatiť; nedostatočná štátna podpora prispela k nízkej gramotnosti. Základné vzdelávanie v čítaní, písaní a počítaní sa mohlo uskutočňovať doma, ak si rodičia najali alebo kúpili učiteľa. Ostatné deti navštevovali „verejné“ školy, ktoré organizoval učiteľ (ludimagister), ktorého platili rodičia. Vernae (doma narodené deti otrokov) sa mohli podieľať na domácom alebo verejnom vzdelávaní. Chlapci a dievčatá získavali základné vzdelanie spravidla od 7 do 12 rokov, ale triedy neboli rozdelené podľa ročníkov alebo veku. Vo väčšine škôl sa používali telesné tresty. Pre sociálne ctižiadostivých bolo potrebné vzdelanie v gréčtine aj latinčine. Počas cisárstva sa počet škôl zvýšil, čím sa zvýšili možnosti vzdelávania.

Muži z vyšších tried vo veku 14 rokov absolvovali rituál prechodu do dospelosti a začali sa učiť vedúcim úlohám prostredníctvom mentorstva od staršieho člena rodiny alebo rodinného priateľa. Vyššie vzdelanie poskytovali grammatici alebo rhetores. Grammaticus alebo „gramatik“ vyučoval najmä grécku a latinskú literatúru, pričom história, geografia, filozofia alebo matematika sa považovali za výklad textu. S nástupom Augusta sa súčasťou učebných osnov stali aj doboví latinskí autori ako Vergílius a Livius. Rhetor bol učiteľom rečníctva alebo verejného prejavu. Umenie rečníctva (ars dicendi) sa vysoko cenilo a eloquentia („rečnícke schopnosti, výrečnosť“) sa považovala za „tmel“ civilizovanej spoločnosti. Rétorika nebola ani tak súborom vedomostí (hoci si vyžadovala znalosť literárneho kánonu), ako skôr spôsobom vyjadrovania, ktorý odlišoval tých, ktorí mali spoločenskú moc. Antický model rétorického vzdelávania - „rozvaha, chladnokrvnosť pod tlakom, skromnosť a dobrý humor“ - pretrval až do 18. storočia ako západný vzdelávací ideál.

V latinčine môže slovo illiteratus znamenať „neschopný čítať a písať“ aj „bez kultúrneho povedomia alebo vyspelosti“. Vyššie vzdelanie podporovalo kariérny postup. Mestské elity v celej ríši zdieľali literárnu kultúru preniknutú gréckymi ideálmi vzdelávania (paideia). Helénske mestá sponzorovali školy vyššieho vzdelávania, aby vyjadrili kultúrne úspechy. Mladí rímski muži často odchádzali do zahraničia študovať rétoriku a filozofiu, väčšinou do Atén. Na východe boli súčasťou učebných osnov skôr hudba a telesná výchova. Podľa helenistického vzoru Vespasián v Ríme dotoval katedry gramatiky, latinskej a gréckej rétoriky a filozofie a stredoškolským učiteľom udelil osobitné oslobodenie od daní a zákonných pokút. Vo východnej časti ríše bol Berytus (dnešný Bejrút) výnimočný tým, že ponúkal latinské vzdelanie a preslávil sa školou rímskeho práva. Kultúrne hnutie známe ako druhý sofizmus (1. - 3. storočie n. l.) podporovalo asimiláciu gréckych a rímskych spoločenských, vzdelávacích a estetických hodnôt.

Gramotné ženy boli od vzdelaných aristokratiek až po dievčatá, ktoré sa učili za kaligrafky a pisárky. Ideálna žena v augustovskej ľúbostnej poézii bola vzdelaná a ovládala umenie. Zdá sa, že vzdelanie bolo štandardom pre dcéry senátorského a jazdeckého stavu. Vzdelaná manželka bola prínosom pre spoločensky ambicióznu domácnosť.

Literatúra

Literatúra za Augusta sa spolu s literatúrou republiky považuje za „zlatý vek“ latinskej literatúry, ktorý stelesňuje klasické ideály. Do tohto obdobia patria traja najvplyvnejší klasickí latinskí básnici - Vergílius, Horatius a Ovidius. Vergiliova Eneida bola národným eposom na spôsob gréckych homérskych eposov. Horácius zdokonalil používanie gréckych lyrických metier v latinskom verši. Ovidiova erotická poézia bola nesmierne populárna, ale narážala na augustovskú morálku, čo viedlo k jeho vyhnanstvu. Ovidiove Metamorfózy spájali grécko-rímsku mytológiu; jeho verzie gréckych mýtov sa stali hlavným zdrojom neskoršej klasickej mytológie a jeho dielo malo obrovský vplyv na stredovekú literatúru. Latinskí spisovatelia boli ponorení do gréckych literárnych tradícií a prispôsobili si ich formy a obsah, ale Rimania považovali satiru za žáner, v ktorom prekonali Grékov. Za raného principátu vznikli satirici Persius a Iuvenalis.

Obdobie od polovice 1. do polovice 2. storočia sa bežne nazýva „strieborným vekom“ latinskej literatúry. Traja poprední spisovatelia - Seneca, Lucanus a Petronius - spáchali samovraždu po tom, čo si vyslúžili Nerovu nevôľu. Epigramatik a sociálny pozorovateľ Martialis a epický básnik Statius, ktorého básnická zbierka Silvae ovplyvnila renesančnú literatúru, písali počas vlády Domiciána. K ďalším autorom strieborného veku patrili Plínius Starší, autor encyklopedickej Prírodovedy, jeho synovec Plínius Mladší a historik Tacitus.

Hlavným latinským prozaikom augustovskej doby je historik Livius, ktorého opis založenia Ríma sa stal najznámejšou verziou v literatúre modernej doby. Dvanásť cisárov od Suetonia je základným zdrojom cisárskej biografie. Medzi cisárskych historikov, ktorí písali v gréčtine, patria Dionýz z Halikarnasu, Jozef Flávius a Cassius Dio. K ďalším významným gréckym autorom z obdobia cisárstva patria životopisec Plutarchos, geograf Strabón a rétor a satirik Lukianos.

Od 2. do 4. storočia viedli kresťanskí autori aktívny dialóg s klasickou tradíciou. Tertulián bol jedným z prvých autorov prózy s výrazne kresťanským prejavom. Po Konštantínovej konverzii v latinskej literatúre dominuje kresťanská perspektíva. Koncom 4. storočia Hieronym vytvoril latinský preklad Biblie, ktorý sa stal autoritatívnym ako Vulgáta. Augustín v diele Božie mesto proti pohanom buduje víziu večného, duchovného Ríma, nového imperia sine fine, ktoré prežije rúcajúce sa impérium.

Na rozdiel od jednoty klasickej latinčiny je literárna estetika neskorej antiky rozčlenená. Pokračujúci záujem o náboženské tradície Ríma pred nadvládou kresťanov nachádzame v 5. storočí v Macrobiových Saturnáliách a v diele od Martiana Capellu Manželstvo filológie a Merkúra. Medzi významných latinských básnikov neskorej antiky patria Ausonius, Prudentius, Claudius a Sidonius Apollinaris.

Náboženstvo

Rimania sa považovali za veľmi nábožensky založených a svoj úspech pripisovali kolektívnej zbožnosti (pietas) a dobrým vzťahom s bohmi (pax deorum). Archaické náboženstvo, o ktorom sa predpokladalo, že pochádza od prvých rímskych kráľov, bolo základom mos maiorum, „cesty predkov“, ktorá bola ústredným prvkom rímskej identity.^[1] Kňazi štátneho náboženstva boli obsadzovaní z toho istého okruhu mužov, ktorí zastávali verejné funkcie, a Pontifex maximus bol cisár.

Rímske náboženstvo bolo praktické a zmluvné, založené na princípe do ut des, „dávam, aby si aj ty dával“. Náboženstvo záviselo od poznania a správneho vykonávania modlitieb, rituálov a obetí, nie od viery alebo dogiem, hoci latinská literatúra zachovala učenecké úvahy o božskej podstate. Pre bežných Rimanov bolo náboženstvo súčasťou každodenného života.^[2] Každý dom mal domácu svätyňu, v ktorej sa modlili a obetovali domáce božstvá. Susedské svätyne a posvätné miesta, ako sú pramene a háje, boli posiate mestom. Rímsky kalendár bol štruktúrovaný okolo náboženských obradov; až 135 dní bolo venovaných náboženským sviatkom a hrám (ludi).^[3]

Po páde republiky sa štátne náboženstvo prispôsobilo novému režimu. Augustus odôvodnil vládu jedného muža rozsiahlym programom náboženskej obrody a reforiem. Verejné sľuby boli teraz zamerané na blaho cisára. Takzvaný „kult cisára“ rozšíril vo veľkom meradle tradičné uctievanie mŕtvych predkov a Génia, božského tútora každého jednotlivca. Po smrti sa cisár mohol na základe hlasovania senátu stať štátnym božstvom (divus). Rímsky cisársky kult, ovplyvnený helenistickým kultom panovníka, sa stal jedným z hlavných spôsobov, ako Rím propagoval svoju prítomnosť v provinciách a pestoval spoločnú kultúrnu identitu. Kultúrny precedens vo východných provinciách umožnil rýchle rozšírenie cisárskeho kultu, ktorý siahal až po Nadžrán v dnešnej Saudskej Arábii. Odmietanie štátneho náboženstva sa rovnalo zrade. To bol kontext konfliktu Ríma s kresťanstvom, ktoré Rimania rôzne považovali za formu ateizmu a poverčivosti.

Rimania sú známi veľkým počtom božstiev, ktoré si uctievali. Ako Rimania rozširovali svoje územia, ich všeobecnou politikou bolo podporovať stabilitu medzi rôznymi národmi tým, že absorbovali miestne božstvá a kulty, namiesto toho, aby ich vykorenili, a budovali chrámy, ktoré začlenili miestnu teológiu do rímskeho náboženstva. Nápisy v celej ríši zaznamenávajú uctievanie miestnych a rímskych božstiev vedľa seba, vrátane zasvätení, ktoré Rimania venovali miestnym bohom. Na vrchole ríše sa rozvíjali početní synkretickí alebo reinterpretovaní bohovia, medzi nimi kulty Kybelé, Eset, Epony a slnečných bohov, ako sú Mithras a Sol Invictus, ktoré sa nachádzali až v rímskej Británii. Keďže Rimania nikdy neboli povinní vyznávať len jedného boha alebo kult, náboženská tolerancia nebola problémom.

Mysteriózne náboženstvá, ktoré zasvätencom ponúkali spásu v posmrtnom živote, boli vecou osobnej voľby, praktizovali sa popri rodinných obradoch a verejnom náboženstve. Mystériá však zahŕňali výlučné prísahy a tajomstvo, ktoré konzervatívni Rimania vnímali s podozrením ako charakteristické pre „mágiu“, sprisahanie (coniuratio) a podvratnú činnosť. Preto sa sporadicky a niekedy aj brutálne pokúšali potlačiť religionistov. V Galii sa moc druidov kontrolovala najprv zákazom členstva rímskych občanov v tomto ráde a potom úplným zákazom druidizmu. Keltské tradície však boli reinterpretované v kontexte cisárskej teológie a vzniklo nové galsko-rímske náboženstvo; jeho hlavné mesto vo svätyni troch Galov vytvorilo precedens pre západný kult ako formu rímsko-provinciálnej identity. Monoteistická prísnosť judaizmu spôsobovala rímskej politike ťažkosti, ktoré občas viedli ku kompromisom a udeľovaniu osobitných výnimiek. Tertulián poznamenal, že judaizmus sa na rozdiel od kresťanstva považoval za religio licita, „legitímne náboženstvo“. Židovsko-rímske vojny boli dôsledkom politických aj náboženských konfliktov; obliehanie Jeruzalema v roku 70 n. l. viedlo k vyplieneniu chrámu a rozptýleniu židovskej politickej moci (pozri židovská diaspóra).

Kresťanstvo vzniklo v rímskej Judei ako židovská náboženská sekta v 1. storočí a postupne sa rozšírilo z Jeruzalema do celej ríše a ďalej. Cisárstvom povolené prenasledovanie bolo obmedzené a sporadické, pričom k mučeníctvu dochádzalo najčastejšie pod vedením miestnych úradníkov. Tacitus uvádza, že po veľkom požiari Ríma v roku 64 n. l. sa cisár pokúsil zviesť vinu zo seba na kresťanov. K veľkému prenasledovaniu došlo za cisára Domiciána a v roku 177 sa uskutočnilo prenasledovanie v Lugdunume, galsko-rímskom náboženskom hlavnom meste. List Plínia Mladšieho, guvernéra Bitýnie, opisuje jeho prenasledovanie a popravy kresťanov. Deciánovo prenasledovanie v rokoch 246 - 251 vážne ohrozovalo kresťanskú cirkev, ale nakoniec posilnilo kresťanský vzdor. Dioklecián podnikol najtvrdšie prenasledovanie kresťanov v rokoch 303 až 311.

Od 2. storočia cirkevní otcovia odsudzovali rôzne náboženstvá praktizované v celej ríši ako „pohanské“. Na začiatku 4. storočia sa Konštantín I. stal prvým cisárom, ktorý konvertoval na kresťanstvo. Finančne podporoval cirkev a vydával zákony, ktoré ju zvýhodňovali, ale nové náboženstvo už bolo úspešné a v rokoch 150 až 250 sa z menej ako 50 000 stúpencov dostalo na viac ako milión. Konštantín a jeho nástupcovia zakázali verejné obetovanie, pričom tolerovali iné tradičné praktiky. Konštantín nikdy nevykonával čistky, počas jeho vlády neboli žiadni „pohanskí mučeníci“ a ľudia, ktorí neprijali kresťanstvo, zostali na dôležitých pozíciách na dvore. Julián sa pokúsil oživiť tradičné verejné obetovanie a helenistické náboženstvo, ale narazil na odpor kresťanov a nedostatočnú podporu ľudu.

Kresťania v 4. storočí verili, že Konštantínovo obrátenie ukázalo, že kresťanstvo zvíťazilo nad pohanstvom (v nebi) a okrem takejto rétoriky už nebolo potrebné vyvíjať ďalšie aktivity. Ich pozornosť sa teda sústredila na herézu. Podľa Petra Browna „vo väčšine oblastí neboli polyteisti obťažovaní a okrem niekoľkých škaredých prípadov lokálneho násilia sa aj židovské komunity tešili storočiu stabilnej, dokonca privilegovanej existencie“. Existovali protipohanské zákony, ale vo všeobecnosti sa neuplatňovali; v priebehu 6. storočia existovali centrá pohanstva v Aténach, Gaze, Alexandrii a inde.

Podľa najnovšej židovskej vedy sa tolerancia Židov zachovala aj za kresťanských cisárov. Tá sa však nevzťahovala na heretikov: Theodosius I. vydal viacero zákonov a konal proti alternatívnym formám kresťanstva a heretici boli prenasledovaní a zabíjaní vládou aj cirkvou počas celej neskorej antiky. Nekresťania boli prenasledovaní až v 6. storočí. Pôvodná rímska náboženská hierarchia a rituály ovplyvnili kresťanské formy a mnohé predkresťanské zvyky sa zachovali v kresťanských sviatkoch a miestnych tradíciách.

Dedičstvo

Niekoľko štátov sa vyhlásilo za nástupcu Rímskeho cisárstva. Svätá rímska ríša vznikla v roku 800, keď pápež Lev III. korunoval Karola Veľkého za rímskeho cisára. Ruské cárstvo sa ako dedič pravoslávnej kresťanskej tradície Byzantskej ríše považovalo za tretí Rím (druhým bol Konštantínopol) v súlade s koncepciou translatio imperii.^[4] Posledný východorímsky titulár Andreas Palaiologos predal titul konštantínopolského cisára francúzskemu kráľovi Karolovi VIII.; po Karolovej smrti Palaiologos titul získal späť a po jeho smrti ho udelil Ferdinandovi a Izabele a ich nástupcom, ktorí ho nikdy nepoužili. Keď Osmani, ktorí svoj štát založili na byzantskom vzore, v roku 1453 obsadili Konštantínopol, Mehmed II. tam zriadil svoje hlavné mesto a vyhlásil, že sedí na tróne Rímskej ríše.^[5] Dokonca podnikol inváziu do Otranta s cieľom znovu zjednotiť ríšu, ktorú prerušila jeho smrť. Na stredovekom Západe sa pod pojmom „rímsky“ začala rozumieť cirkev a katolícky pápež. Grécka forma Romaioi zostala spojená s grécky hovoriacim kresťanským obyvateľstvom Byzantskej ríše a Gréci ju používajú dodnes.^[6]

Kontrola Rímskej ríše nad Talianskym polostrovom ovplyvnila taliansky nacionalizmus a zjednotenie Talianska (Risorgimento) v roku 1861.^[7] K rímskemu imperializmu sa hlásila fašistická ideológia, najmä Talianska ríša a nacistické Nemecko.

V Spojených štátoch boli zakladatelia vzdelaní v klasickej tradícii^[8] a pri stavbe pamiatok vo Washingtone D.C.^[9][10] použili klasické vzory. Zakladatelia považovali aténsku demokraciu a rímsky republikanizmus za vzory zmiešanej ústavy, ale cisára považovali za postavu tyranie.^[11][12]

Referencie

Pozri aj

• Zoznam rímskych cisárov

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Roman Empire na anglickej Wikipédii.