A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Starosloviensky jazyk (slověnьskъjь językъ) | |
Štáty | v minulosti Veľkomoravská ríša, Bulharsko, Srbsko, Chorvátsko a iné. |
---|---|
Región | stredná, južná a východná Európa |
Počet hovoriacich | mŕtvy jazyk |
Poradie | nenachádza sa v prvej 100 |
Klasifikácia | Indoeurópske jazyky |
Písmo | Hlaholika, Cyrilika |
Postavenie | |
Úradný jazyk | Veľkomoravská ríša, Bulharsko, Srbsko, Chorvátsko (9. - 11. storočie) |
Regulátor | |
Jazykové kódy | |
ISO 639-1 | cu |
ISO 639-2 | chu |
Wikipédia | |
Adresa | cu.wikipedia.org |
Pomenovanie | Википедїıа / ⰲⰻⰽⰻⱂⰵⰴⰻⰰ |
Pozri aj: Jazyk – Zoznam jazykov | |
Slovienčina (iné názvy: staroslovienčina, staroslovančina, stará cirkevná slovančina, staroslovenčina, stará slovenčina) је najstarší slovanský spisovný jazyk. Spisovná norma vznikla na základe macedónskeho nárečia (kultivovaná macedónčina) používaného v okolí Solúna v 9. storočí. S určitými zmenami sa používa dodnes, nie už však ako živý jazyk, ale ako bohoslužobný jazyk katolíckych cirkví byzantského obradu (gréckokatolíckych) a pravoslávnych cirkví.
Staroslovienčina sa nesmie zamieňať s praslovančinou. Zatiaľ čo z praslovančiny, ktorej hypotetickú podobu možno len odhadovať, sa vyvinuli všetky slovanské jazyky, staroslovienčina je už súčasťou jednej z troch vývojových vetiev, ktoré z praslovančiny vychádzajú – južnoslovanskej vetvy. Všeobecne sa však predpokladá, že v dobe vzniku prvých písomností v staroslovanských jazykoch v 9. storočí sa tieto ešte od seba výraznejšie neodlišovali.
Názov
Pôvodný názov bol словѣньскъь ѩзъıкъ - slověnьskъjь językъ (vyslov: slovänɪskʊjɪ jẽzykʊ; výslovnosť ě,ь,ъ nie je istá).
Od 18. storočia sa používa označenie cirkevná slovančina (čiže stará aj nová), neskôr cirkevnoslovančina, potom vznikol názov stará slovančina až napokon roku 1837 Slovák Pavol Jozef Šafárik prvýkrát použil - z dnešného pohľadu v každom ohľade nesprávny - termín nárečj starobulharské (starobulharčina), ktorý sa v Bulharsku (z vlasteneckých dôvodov) používa dodnes. S tým však nesúhlasil ďalší smer výskumu, ktorý tento jazyk označil za staroslovinčinu, teda pôvodnú verziu slovinčiny. Neskôr bolo aj toto odmietnuté a presadil sa neutrálny názov cirkevná slovančina. V Česku je však viac rozšírený názov staroslověnština, na Slovensku prv z toho odvodené „staroslovienčina“, dnes niekedy aj „slovienčina“, hoci technicky správny názov je (staro)slovänčina či (staro)slovenčina, pretože pomocný transliteračný znak ě neznamená -ie-, ale -ä- alebo -e-.
Názov staroslověnština bol špeciálne vytvorený v Prahe preto, aby sa v češtine nepoužíval názov staroslovenština (staroslovenčina), ktorý sa v tom čase dal chápať aj ako stará slovinčina (jazyk Slovincov) alebo stará slovenčina (jazyk Slovákov)[1][2][3].
Označenie staroslovienčina sa väčšinou používa na pomenovanie jazyka v 9. a 10. storočí a niekedy dokonca len k písomným pamiatkam Veľkej Moravy. Termínom cirkevná slovančina (teda nie stará cirkevná slovančina) sa na rozdiel od toho pomenúva neskorší jazyk, resp. neskoršia podoba tohto jazyka z obdobia, kedy sa už odlišoval od živých slovanských jazykov. I tak však existoval ako spisovný jazyk mnohých slovanských národov a štátov a aj po vzniku spisovných jazykov jednotlivých slovanských národov sa ďalej používal a podnes používa ako bohoslužobný jazyk.
Dejiny
Staroslovienčina má zo všetkých slovanských jazykov najstaršie písomné pamiatky, a to z 9. storočia. Bolo to najmä zásluhou vierozvestcov, svätých Cyrila a Metoda, ktorí do nej ešte pred svojím príchodom na Veľkú Moravu preložili množstvo cirkevných kresťanských textov. Išlo najmä o tieto diela:
- všetky knihy Biblie (okrem kníh Machabejcov)
- liturgiu - byzantského obradu (liturgie sv. Jána Zlatoústeho a sv. Bazila Veľkého) a latinského obradu (misál)
- časoslov
- liturgické predpisy (typikon)
- Súdny zákonník pre svetských ľudí
- Nomokánon (cirkevný zákonník)
- vybrané úseky z diel cirkevných otcov
Konštantín (Cyril) napísal v staroslovienčine Proglas, čo je predslov k Svätému písmu. Rozdiely medzi jednotlivými jazykmi ešte neboli také veľké ako v súčasnosti a preto aj obyvatelia Veľkej Moravy rozumeli staroslovienčine, ktorej základy boli v juhoslovanskom dialekte.
Po páde Veľkej Moravy staroslovienčinu ako bohoslužobný a úradný jazyk z jej územia vytlačila latinčina (azda s výnimkou východného Slovenska), staroslovienčina sa však udržala na Balkáne a v Bulharsku nahradila ako liturgický jazyk gréčtinu (aj vďaka úsiliu svätého Klimenta Ochridského). S byzantským obradom sa ďalej šírila do Srbska, Rumunska a na Kyjevskú Rus. Z Kyjevskej Rusi sa ďalej rozšírila do Ruska. Od 11. storočia sa už zvykne hovoriť o cirkevnej slovančine.
Staroslovienčina (resp. neskôr cirkevná slovančina) v týchto krajinách dlho pôsobila aj ako úradná reč (najmä pri písomnom styku), podobne ako latinčina v katolíckej Európe, keďže národné jazyky ešte nemali svoje spisovné normy. V každej krajine však podliehala miestnym vplyvom, ako vo výslovnosti, tak i pravopise. Napríklad: nosovky, ktoré existovali v praslovanskom jazyku i pôvodnej staroslovienčine, sa dodnes uchovali len v poľštine. V pôvodnej staroslovienskej abecede sú im venované znaky Ѧ (ę) a Ѫ (ą) (malý a veľký jus). V ruskej cirkevnej slovančine sa malý jus vyslovuje „ja“ (ako analógia k hláskovým zmenám u podobných slov v ruštine), veľký jus sa viac menej vytratil.
U staroslovienskych a cirkevnoslovanských písomných pamiatok sa teda rozlišuje, odkiaľ pochádzajú. Rozlišujeme napr. srbskú, chorvátsku, bulharskú (používala sa aj na území Rumunska) či ruskú redakciu. Vzhľadom k rastúcemu politickému vplyvu Ruska v 18. storočí má dnes najväčšiu prestíž ruská redakcia, ktorá ovplyvňuje aj súčasné používanie slovienčiny (resp. jej novšej formy: cirkevnej slovančiny) na Balkáne.
Rozšírenie
Starú cirkevnú slovančinu (staroslovienčinu) už niekoľko storočí žiadny národ nepoužíva ako materinský jazyk. Jej nástupca, cirkevná slovančina, sa používa v súčasnosti len ako bohoslužobný jazyk v gréckokatolíckej a pravoslávnej cirkvi v rôznych slovanských krajinách (a do 18. storočia aj na území Moldavska a Valašska).[4] Používatelia jazyka (klérus a veriaci) však jazyk používajú prevažne pasívne a obmedzene. V minulosti sa cirkevná slovančina používala aj ako literárny a úradný jazyk, a to aj na východnom Slovensku (ako úradný jazyk sa používala výhradne v cirkevnom prostredí).
Abeceda a výslovnosť
Konštantín (Cyril) pre slovienčinu vytvoril na podklade gréckej abecedy hlaholiku. Tá sa používala na Veľkej Morave, do 11. storočia v Ochride (Bulharsko) a dalmátskych ostrovoch (Chorvátsko); veľmi ojedinele ešte aj v 14. storočí (napr. Sázavský kláštor v Čechách v Česku). Najdlhšie sa však používala v Chorvátsku aj napriek tomu, že tam prevládalo rímskokatolícke vierovyznanie a latinka.
Približne o polstoročie neskôr vznikla v Bulharsku cyrilika, ktorú vytvorili pravdepodobne Cyrilovi žiaci v Preslave.
Táto bola praktickejšia, pretože jej písmená boli jednoduchšie a navyše sa viac podobali gréckym písmenám, podľa ktorých boli vytvorené; grécku abecedu totiž vtedajší bulharskí duchovní dobre ovládali. Staroslovienčina/cirkevná slovančina, ktorá sa z Bulharska šírila do ostatných slovanských krajín, bola od 11. storočia písaná výhradne cyrilikou. Vďaka tomu sa cyrilika presadila u väčšiny spisovných jazykov pravoslávnych krajín.
Vzorový text
Otče náš
Zdroje formou referencie
- ↑ PAPUČEK, Gregor. Ako je to s tou našou „staroslovenčinou“? . . Dostupné online. (Poznámka: Názor tohto a iných autorov, že názov staroslověnsky/starosloviensky bol zavedený Polívkovým článkom z roku 1883 na zabránenie spájania jazyka so slovenčinou, čiže jazykom Slovákov, je nesprávny v tom zmysle, že v tomto konkrétnom článku Polívkovi v skutočnosti primárne ide o odlíšenie od slovinčiny resp. celkovo o nájdenie úplne neutrálneho názvu jazyka. To, že Polívkovi napokon predsalen však išlo primárne o odlíšenie od slovenčiny vidno z iných Polívkových textov, porov. napr. nižšie Polívka 1884.)
- ↑ POLÍVKA, Jiří. Kterým jazykem psány jsou nestarší památky církevního jazyka slovanského starobulharsky či staroslovensky?. Slovanský sborník (Praha: J. Otto), 1883, roč. II, čís. 10, s. 481 – 488. Dostupné online . ISSN 1803-0866. ; POLÍVKA, Jiří. Kterým jazykem psány jsou nestarší památky církevního jazyka slovanského starobulharsky či staroslovensky? (Dokončení). Slovanský sborník (Praha: J. Otto), 1883, roč. II, čís. 11, s. 545 – 554. Dostupné online . ISSN 1803-0866.
- ↑ POLÍVKA, Jiří. Grammatika jazyka starobulharského (staroslovenského) . Slovanský sborník (Praha: J. Otto), 1884, roč. III, čís. 11, s. 614. Dostupné online . ISSN 1803-0866. (skratka J. P. je vysvetlená v úvodnom obsahu zborníka)
- ↑ ŽEŇUCH, P.: Staroslovienčina a cirkevná slovančina - lingua franca. In: Historická revue, roč. XXX, 2019, č. 6, s. 10.
Ďalšie zdroje
- ŠTEC, Mikuláš: Staroslovienčina a cirkevná slovančina. Prešov : Pravoslávna bohoslovecká fakulta PU, 1997. ISBN 80-88885-20-5
- STICH, Alexandr – JANÁČKOVÁ, Jaroslava – LEHÁR, Jan – HOLÝ, Jiří: Česká literatura od počátků k dnešku. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1998 (1. vyd.). 1058 s. ISBN 80-7106-308-8
- VAŠICA, Josef: Slovanská bohoslužba v českých zemích, 1940
- GLANVILLE, Price et al.: Encyklopedie jazyků Evropy. Praha : Volvox Globator, 2002. 509 s. ISBN 80-7207-450-4
- KURZ, Josef: Učebnice jazyka staroslověnského. Praha : SNP 1969.
- MÁCHAL, Jan: Slovanské literatury. 3. zv. Praha : Matice česká, 1922, 1925, 1929. 319 s. + 605 s. + 795 s.
- heslo staroslověnský jazyk. In: Ottův slovník naučný, zv. XXIII, s. 1062.
- STANISLAV, Ján. Starosloviensky jazyk 1 : Veľká Morava a Panónia. Kultúrny jazyk a písomníctvo. Konštantín Filozof, Metod a Kliment sloviensky. Fonetika. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1978. 371 s.
- STANISLAV, Ján. Starosloviensky jazyk 2 : Morfológia. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1987. 312 s.
- TRUNTE, Hartmut: Slověnьskъjь językъ. Ein praktisches Lehrbuch des Kirchenslavischen in 30 Lektionen zugleich eine Einführung in die slavische Philologie. Band 1: Altkirchenslavisch. O. Sagner. 1990. ISBN 978-3-87690-480-1.
- PAPUČEK, G. : Ako je to s tou našou "staroslovenčinou"? (Poznámka: Názor tohto a iných autorov, že názov staroslověnsky/starosloviensky bol zavedený Polívkovým článkom z roku 1883 na zabránenie spájania jazyka so slovenčinou, čiže jazykom Slovákov, je nesprávny v tom zmysle, že v tomto konkrétnom článku Polívkovi v skutočnosti primárne ide o odlíšenie od slovinčiny resp. celkovo o nájdenie úplne neutrálneho názvu jazyka. To, že Polívkovi napokon predsalen však išlo primárne o odlíšenie od slovenčiny vidno z iných Polívkových textov, porov. napr. nižšie Polívka 1884.)
- POLÍVKA, Jiří: Rozhledy v literatuře - Grammatika jazyka starobulharského (staroslovenského). . In: Slovanský sborník 1884 S. 614 (skratka J. P. je vysvetlená v úvodnom obsahu zborníka)
Externé odkazy
- Dudášová-Kriššáková, J.: Z problematiky staroslovienskeho a cirkevnoslovanského jazyka, in: Slavica Slovaca 45, 2010
- Old Church Slavonic na University of Texas Archivované 2006-05-22 na Wayback Machine
- Staroslověnština na Omniglotu
- Help Me Learn Church Slavonic
- Church Slavonic E-Tutor
- Staroslavenski institut, Zagreb (vrátane tabuliek pre hlaholiku)
- Wikipédia v staroslovienčine
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antény
Chemické zdroje elektriny
Chladenie v elektrotechnike
Elektrická sústava automobilu
Elektrická trakcia
Elektrické prístroje
Elektrické súčiastky
Elektrické spotrebiče
Elektrické stroje
Čítanie (elektrotechnika)
Činný výkon
Štatistická dynamika
Živý vodič
Admitancia
Antiparalelné zapojenie
Asynchrónny motor
Blúdivý prúd
Bočník (elektrotechnika)
Diak (polovodičový prvok)
Displej s kvapalnými kryštálmi
Elektrická inštalácia
Elektrická rezonancia
Elektrická sila
Elektrická vodivosť
Elektrické zariadenie
Elektrický obvod
Elektrický zvonec
Elektroenergetika
Elektromer
Elektrometer
Elektromobil
Elektromotor
Elektromotorické napätie
Elektrotechnický náučný slovník
Elektrotechnika
Elektrotechnológia
Fázor
Faradayova klietka
Frekvencia (fyzika)
Graetzov mostík
Impedancia
Indukčnosť
Induktancia
Istič
Izolácia (elektrotechnika)
Izolant
Jadro vodiča
Jednobran
Jednosmerný prúd
Joulovo teplo
Katóda
Koaxiálny kábel
Kompenzácia účinníka
Konduktometria
Konektor (elektrotechnika)
Korónový výboj
Lanko (elektrotechnika)
Leptanie
Logické hradlo
Magnetická susceptibilita
Magnetizácia (veličina)
Merný elektrický odpor
Mobilné zariadenie
Napájací zdroj
Napäťový chránič
Napäťový násobič
Nortonova veta
Odpínač
Odpojovač
OLED
Olovený akumulátor
Paralelné zapojenie
Peltierov článok
Plošná hustota elektrického prúdu
Poistka (elektrotechnika)
Posuvný prúd
Prúdový chránič
Prenosové médium
Prieletový klystrón
Primárny elektrochemický článok
Reaktancia
Rekuperácia (dopravný prostriedok)
Relé
Reproduktorová výhybka
Rezistancia
Rozhranie (interface)
Sériové zapojenie
Seebeckov jav
Sekundárny elektrochemický článok
Settopbox
Skrat
Sonar
Spínač
Spínaný zdroj
Straty v mikropásikových vedeniach
Striedavý prúd
Stupeň ochrany krytom
Svetelná výbojka
Symetrizačný člen
Technická normalizácia
Tepelné relé
Tepelne vodivostný detektor
Termočlánok
Théveninova veta
Transformátor
Transformátor s fázovou reguláciou
Trojfázová sústava
Tuhá fáza (elektronika)
Tyratrón
Usmerňovač (elektrotechnika)
Uzemnenie
Uzol (vodiče)
Vírivý prúd
Výbojka
Varistor
Ventilátor
Vodič (elektrotechnika)
Voltov stĺp
Vstavaný systém
Zásuvka (elektrotechnika)
Zdroj (elektrotechnika)
Zisk antény
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk